Čo ma naučila rakovina

Rakovina ma tiež naučila, že sa treba pozerať na tých, čo to dokázali a nezabúdať na tých, ktorým nebolo dopriate. Počas celej liečby si premietam pred očami obraz jednej ženy z nášho sídliska. Má ťažké vrodené telesné postihnutie. Ľavú nohu vlečie za sebou ako bremeno, má čiastočne nehybnú ruku a aj veľké problémy s hlasivkami. Také veľké, že rozprávanie ju bolí. Táto žena porodila štyri deti. S vykrútenou nohou ich všetky vynosila, s roztrasenou rukou ich obriadila a teraz, keď sú už školáci, chodí s nimi na všetky krúžky. Asi kilometer peši, lebo nemôže šoférovať a jej muž musí pracovať do noci, keďže ona má len minimálny dôchodok. Pohľad na jej chôdzu trhá srdce a vyvoláva otázky, ako toto môže Boh dopustiť. Túto ženu som ale nikdy nevidela zamračenú, hoci jej sústavne spotené čelo hlási, že každý krok ju vyslovene týra. Jej deti sú ako vystrihnuté z katalógu, ale ju som nikdy neregistrovala v ničom inom ako v spratých teplákoch a tričku. Ale nikdy som ju na ihrisku alebo keď čakáme na deti na balete, nepočula sťažovať sa. Ako to robia iné ženy, ktorým navonok nič nechýba. Vždy keď som si hovorila, že toto už nevydržím, som sa donútila spomenúť na túto dámu. Na to, že pre ňu limity neexistujú. Ani v pohybe, ani v materstve, ani v bežných radostiach a starostiach.Hoci ju jej telo zrádza, dostala dar vôle a nezlomného ducha. To ma naučila rakovina. Telo má limity, duša je večná. Telo vás môže podraziť, duša vás nezradí. Tú môžete podraziť len vy sami.