Mama bola pri mne, keď mi potvrdili diagnózu. Tušili sme, že povedia áno, ale kým to nemáte na papieri, stále dúfate. Moja mama je asi o desať centrimentov nižšia ako ja. Keď som počula, že je to tam, strašne som sa chcela zmenšiť. Aby ma mohla zobrať do náručia a pomojkať ako batoľa. Tak sme sa len objali. A niekedy večer, keď už ostatní spali, mi zobrala hlavu do lona a hladkala mi vlasy. Cítila som, ako veľmi sa snaží nedať najavo strach. Chápam ju, mám dcéru.
Tá sa ma dotýka, ako sa deti dotýkajú mám. Ako skál v rozbúrenom mori. Moja dcéra sa naučila niečo viac. Vie zdvihnúť nevládnu hlavu a podložiť pod ňu vankúš a pridržať pohár, keď pijem. A vie dať skutočne dospelácky stisk, akože "ty to zvládneš". Je to tvrdá lekcia pre trojročné dieťa. Ale verím, že po tomto nebude mať nikdy problém prejaviť súcit.
Z dotykov môjho muža cítim zúfalstvo. Keď mi pomáha na nohy, stíska mi ruky tak silno, že mám modriny. Bojí sa, že spadnem. Pri všetkých tých ošetrovateľských úkonoch je nemotorný. Ako skoro všetci chlapi. Keď vidím ako sa trápi, rozmýšľam, ako by som zvládla starostlivosť o neho ja. Keď si sľubujete "v zdraví a chorobe", nepredpokladáte, že to "v chorobe" sa vás bude týkať, keď máte 35.
Svetla je ukrajinská doktorka, ktorá sa venuje aj všelijakým bylinkám a tomu, čomu sa hovorí alternatívna liečba. Rada sa s ňou rozprávam a popíjam čaje, čo mi dáva. Neviem odkiaľ to má, ale vždy keď ma vyšetruje, presne vie, kde ma najviac bolí. Nikdy sa ma neopýta, jednoducho to vie. Bola som u viacerých lekárov a mnohí z nich mi veľmi pomohli, ale nikto nebol ako Svetla.Lekári a sestričky sa ma dotýkajú profesionálne, efektívne a tak, aby čo najmenej zasahovali do môjho súkromia. Svetla je priamočiara. Niektorí hovoria, že lieči dotykmi. Na to, aby som tomu verila, som príliš racionálna. Svetla má ale nepochybne dar. Vie upokojiť a obrátiť pozornosť na podstatu.
Až keď ma prepadla choroba som zistila, ako veľmi potrebujem dotyky a ako veľmi som sa im bránila.
