Ilúzie

Je to tak. Po istom čase sa s rakovinou naučíte žiť. A naučíte sa aj predstierať, žiť v ilúzii, nepripúšťať si. Píšem to s plnou vážnosťou a s vedomím, že sama často zdôrazňujem, že v boji s rakovinou si netreba klamať. Tiež sa ňou ale nie je nutné nechať stále obťažovať. Hlavne, ak sa fyzicky cítite lepšie a aj inak sa vám relatívne darí. Ako patrí k rakovine tvrdá pravda a poctivé pomenovanie vecí, tak sa k nej niekedy hodia aj ilúzie, ničím nepodložený optimizmus, ktorý môže byť až bláhový. Jasné, že realita vás raz dobehne. A možno už ani nie. Mala som kamarátku, ktorá si tak nepripúšťala, že je chorá, že aj zomrela pár hodín po tom, čo lekárku na urgentom príjme presviedčala, že sa určite mýli. Že ona určite nemá rakovinu v terminálnom štádiu a že jej organizmus predsa nemôže kolabovať. A nepotrebuje ani kyslík, ani injekciu od bolesti. A na urgentnom príjme sa ocitla len pre to, že už nemohla zniesť ako jej manžel hysterčí a prosí ju, aby išli k lekárovi. Možno si poviete, že je to šialené, takto si klamať a robiť zo seba blázna. Je. Ale možno to bolí menej ako síce čistá, ale zároveň mrazivá pravda. Hovorí sa tomu aj milosrdná lož. Do repertoára vám pribudne znenazdajky. Praktikujete ju vy a praktikujú ju aj na vás. Často ju využívate tak, že sa to ani nesnažíte zatĺkať. Lebo viete, že lož má krátke nohy a milosrdná ešte kratšie. A niekedy je len také torzo. Taký figový list.