Julia

Kým u Sinéad bola holohlavosť umelecký a estetický manifest, u Julie dôsledok operácie mozgu a následnej chemoterapie. Julia nám včera povedala, že jej lekár do správy napísal, že ďalšia kontrola bude až o pol roka. To je niečo, čo by sme všetci chceli počuť. Pre onkologických pacientov a ich rodiny sú príbehy s takmer dobrým koncom veľmi dôležité. Keď Julia mávala so správou pre rodinného lekára, ktorá znamená, že už bude v jeho rajóne a nie pod dohľadom onkológa, zhrčili sa okolo nej aj tí, čo inak nekomunikujú. Bola ako hviezda, každý sa jej chcel dotknúť. Julia bola miláčik všetkých sestričiek. Drobná Ruska, niečo cez dvadsať, spôsoby ako kňažná. Keby nebola židovka, brali by ju do kláštora, takú preduchovnenosť a pokoru mala v tvári. Stretávala som ju vo vestibule, kde čakávala na odvoz domov. Drobnučká v obrovskej zimnej bunde, ktorú nosila ešte aj v apríli, lebo ju stále sriasalo. Hoci všetko - prognóza, jej telesná konštrukcia aj reakcia na liečbu, ukazovalo proti nej, nateraz zvíťazila. Tešila sa ako dieťa, ktorým stále je. Pre chorobu prerušila štúdium na univerzite, presťahovala sa do svojej starej detskej izby a nechala sa kŕmiť mamou, lebo dlho nevládala držať lyžicu. Julia vie, že ešte nevyhrala a že rakovina sa stále môže vrátiť. Čaká ju šesť mesiacov nádeje aj strachu. Každá bolesť hlavy či slabosť môže byť len banálnou epizódou, ale aj vážnou vecou a návratom na onkológiu.Pre ňu, nás, čo tam ešte stále posedávame, by bolo lepšie, keby sa nebo zľutovalo a nechalo Juliu doštudovať, presťahovať sa zase ku kamarátkam a žiť. Nie živoriť.