List Avive

Drahá Aviva, Nenávidela som tú vetu. Tú, čo poznáte z filmov s trochu iným znením. Ahojte, volám sa Jana, mám rakovinu a chcem s ňou bojovať. Moja rakovina nebola žiadnym alkoholickým alebo hráčskym démonom, nebola ničím, k čomu som spočiatku dala súhlas a potom som to nevedela ovládnuť. Ochorela som, keď som bola na vrchole síl, rodinného šťastia a darilo sa mi aj v práci. Bola si to Ty, Aviva, kto mi povedal, že všetko, čo mám zvládnuť, zvládnem, len si musím s rozumom naložiť na plecia. Tiež si mi povedala, že odpovede na dôležité otázky nájdem len sebe. Ty si mi potvrdila veci, ktoré som ja sama dobre vedela, ale hanbila sa povedať. Pochválila si ma za to, že som ľuďom napokon povedala, že potrebujem pomoc a nehanbila som sa ich požiadať aj o niečo také „prízemné“ ako peniaze. Povzbudzovala si ma v kladení otázok Tvojim klientom, z ktorých potom vznikli moje blogy. Som novinárkou roky, mám pocit, že viem vystihnúť podstatu vecí, ale na Tvojich sedeniach som sa naučila pýtať po novom. Nemali sme vždy ideálny vzťah. Ty si si myslela, že mám na viac, ja som Ťa presviedčala, že sa mýliš. Tak detinsky, sebazhadzujúco, úboho. Povedala si mi, že som v srabe, ale nie som chudera a keď tak chcem konať, nemusím už chodiť. Chvíľu som aj nechodila, lebo som si myslela, že zvládam. Keď som sa vrátila, mlčala si. Nie pre to, že je profesionálne nekomentovať klientov, ale hlavne pre to, že si dobrý človek a nepotrebuješ sa nadrapovať ani presviedčať o vlastnej nenahraditeľnosti. Odchádzaš, aby si sa mohla venovať vnúčatám. To je dobrá terapia po rokoch, čo si videla príliš veľa zmaru. Želám Ti zdravie, pohodu a pokoj. Jana