Muži a ženy

Nebudem písať o fyzickej bolesti, ktorú vraj každé pohlavie znáša inak. Nie som fyziológ, ani onkológ a hoci ma boleli tuším už aj mihalnice, myslím, že o bolesti toho stále veľa neviem. Skôr je to také pozorovanie toho, ako vyjadrujú svoje pocity muži a ženy a čo ich najviac trápi. 
Aj jedni, aj druhé hovoria často o rodine. Muži sa boja, čo bude, keď nebudú. A boja sa toho aj ženy. Len ženy to vedia jasnejšie pomenovať. Muži hovoria v abstraktných pojmoch ako istoty, zabezpečenie, podpora. Ženy o tom, kto urobí ich deťom desiatu, kto ich pohladká pred spaním, čo bude, ak si otec dovedie novú ženu. Či ju deti zvládnu a či ona zvládne ich. 
Muži aj ženy hovoria o strachu. Z bolesti, umierania, prázdna a ničoty. Ženy používajú slovo bolí ma, muži necítim sa dobre. Muži sa nehlásia do diskusií na tému umieranie, dokonca ani tí, čo inokedy filozofujú. Ženy sú akoby otvorenejšie, ale ich slová sú skôr výkrikmi do tmy ako nejakým ujasneným uceleným útvarom. 
Ženy majú väčšiu tendenciu hodnotiť názory a postupy ostatných v skupine, muži menej, ale neznamená to, že sú tolerantnejší alebo zhovievavejší. Odsudzujú a posudzujú neverbálne.
Pre ženy je dôležité, aby si rozumeli s lekárom aj ľudsky. Pre mužov, aby mal výsledky. Zdá sa mi, že muži sa s oznamom, že majú rakovinu vyrovnávajú dlhšie, ale potom už mávajú menej kríz, pravda, ak to nevzdajú úplne na začiatku, čo je zase menej časté u žien. 
Verím, že to môže byť aj inak. Toto je len záznam toho, čo som pozorovala posledného štyri a pol roka. Stretla som desiatky chorých mužov aj žien. Jedno mali spoločné. Všetci sa strašne na tých stoličkách v kruhu ošívali.