Nikdy nenadávajte na svoj život

Dala mi istotu, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré nevyhnutne nemusí zastrešovať žiadne konkrétne náboženstvo. Dala mi pocítiť, že to či ono je možno už fakt naposledy a tak si to musím užiť. Aby si iní pamätali, že som sa z toho radovala. A dala mi jednu lekciu, ktorú by si mali zapamätať aj tí zdraví. Nikdy, ale nikdy nepovedzte, ze váš život nestojí za nič a všeko je na ho....Lebo to tak nie je. Život je dar. Na vlastné oči som videla stracov aj celkom malé deti, ako o bojovali o život. Čím beznádejnejšie to bolo, tým statočnejšie sa driapali z tej ohyzdnej jamy. A im išlo fakt o holý život. Holý, bolestivý, ožarovaním prepálený, chrastavý, zapáchajúci, pasívny, ale stále život. Lebo kým žijete je nádej, že rakovina si dá pauzu, že vám lekári už konečne namiešajú ten správny terapeutický koktail, že sa nad vami zľutuje nejaká vyššia moc alebo v nejakom laboratóriu nájdu záračnú formulu. Videla som aj takých, čo o taký život nestáli. Vzdali to. Ich rozhodnutie som akceptovala a vôbec som ho nepovažovala za slabošské. Odovzdať sa osudu s vedomím, že niet návratu nie je slabošstvo. Len je to nezlučiteľné s mojim pohľadom na život. Niekto mi raz rozprával príbeh ženy, ktorá ochorela na podobnú rakovinu ako ja, keď bola asi v mojom veku. Dnes má cez sedemdesiat. Po úspešnej liečbe chodila každý rok na onkologickú kontrolu. Na každú kontrolu si niesla v kabelke dávku liekov, ktorá by jej v prípade zlých výsledkov zabezpečila tichý a rýchly odchod. Hoci kontroly nedopadli vždy dobre, lieky zostali v kabelke. Prepokladám, že vždy našla pádny dôvod, aby to neurobila. Možno len mala rada život. A lieky v kabelke jej pripomenuli ako veľmi. Nikdy, ale nikdy nepovedzte, že váš život je nanič.