O márnivosti a rakovine

Všetky nevypadali, ale tie, čo zostali, boli otrasné. Tie, čo mám teraz sú tuším ešte kvalitnejšie ako pred liečbou. Na svoje pevné zdravé vlasy som vždy bola pyšná. Dedičstvo po tatovi, ktoré sa prenieslo aj na ďalšiu generáciu- moju dcéru. Keď som ich pri česaní hádzala v gučiach do koša, vzlykala som ako keby som prišla o kus seba. Ako hysterka. Ako keby som v tom čase nemala iné problémy. Strácala som kilá, stalo sa mi, že som nestihla dobehnúť (teda skôr doplaziť sa) na toaletu, párkrát denne som zamdlela a často som si pritom poriadne udrela hlavu či chrbát. Mňa ale trápili vlasy. A potom ešte kruhy pod očami, sivá pleť, vysušené lakte a kolená, na ktorých sa mi pomaly robili krátery a rozhryzené pery. Bola som presvedčená, že každý na mne vidí, že mám rakovinu.Asi mi to malo byť jedno, ale nebolo. Včera som si prezerala rodinný album. Je tam fotka z 1. septembra minulého roka, keď sme Ruth odprevádzali po prvýkrát do škôlky. Moje sladké dievčatko s jamkami v lícach a vedľa nej moja vlastná vychudnutá karikatúra. Nikdy som nebola fotogenická krásavica, ale toto je už za hranicou pozerateľnosti. Pamätám si ten deň veľmi dobre. Bolo mi na umretie a keby to bol iný deň, ani by som asi nevstala z postele. A to som pacient, čo posteľ neuznáva. Tú fotku som z albumu včera vytrhla a hodila do vreca s vecami, ktoré chcem dať preč. Nechcem, aby si ma Ruth takto pamätala. A zabudnúť chcem aj ja. Prečesem si svoje lesklé gaštanové vlasy, prepudrujem nos a urobíme si parádnu fotku. Hoci aj na posledný deň v škôlke.