O odchodoch

Najprv som odchody na večnosť strašne prežívala. Aj v tých prípadoch, keď som tých ľudí príliš nepoznala, či ich videla len párkrát. Bolo mi dokonca až fyzicky zle, premietala som si cez nich svoj vlastný príbeh a videla sa na ich mieste. Potom to pomaly ustupovalo. Niekto by možno povedal, že som si zvykla, hoci je to holá nemožnosť. Na odchody tohto druhu sa nedá zvyknúť. Aj keď v mnohých prípadoch už boli očakávanou, vymodlenou bodkou za nesmiernym utrpením a permanentným zlyhávaním medicínskych možností. O to príjemnejšie boli odchody opačným smerom. Späť do života, ktorému zdraví hovoria plnohodnotný. Aj takých som zažila relatívne veľa. Keď sa potom stretnete s takýmto odídencom niekde na ulici, v parku, v obchode alebo na chodbe v nemocnici, keď si nesie dobré správy, je to veľmi fajn. Lebo je dobré mať živý príklad toho, že aj z našej skupiny sú dva východy.Keď som odchádzala domov, povedala mi jedna z našich, že dúfa, že sa už nebudem musieť vrátiť späť. Takmer sa to splnilo, budem už chodiť oveľa menej. Poznám ju už dlho, dalo by sa povedať, že sme priateľky. Už pár mesiacov vie, že pre ňu je ten lepší východ definitívne zamknutý. Pár dní mám silný pocit, že už ju nikdy neuvidím. Hoci mám na spolupacientov mailové kontakty, neodvažujem sa pátrať po tom, či je to len pocit. Musím sa tam vybrať sama a presvedčiť sa na vlastné oči. Tak som sa to naučila. Bolesti z odchodov čelím tuším lepšie, ak neuhýbam ich ťažobe.