O predsudkoch

Je fascinujúce koľko ľudí si rakovinu spája s nemohúcnosťou, s koncom, s neexistenciou budúcnosti. A tak sa ľudia pýtajú, ako je možné, že ešte stále pracujete, vozíte sa na bicykli, trúfnete si na dlhšiu cestu či na väčšiu investíciu. Moji spolupacienti mi často hovorili a s pýchou oznamujem, že sa to stalo aj mne, že ľudia zostanú v pozitívnom šoku z vášho výzoru a výkonu. To len ukazuje ako veľa nevieme o rakovine a ako veľmi sa jej bojíme. Rakovina je nesmierne vážny zásah do života chorého aj jeho rodiny. Nemusí ale byť všetko úplne zle.Onkopacienti v mojej podpornej skupine často žartovali o tom, že rakovina im popravila životný štýl. Po operácii a terapii si začali dávať pozor na to ako žijú, čo jedia a kým a čím sa obklopujú. Keď vám lekár povie, že máte oveľa menej času ako ste predpokladali, neodkladáte veci, čo ste už roky plánovali. Nevymýšľate si výhovorky, že sa niečo nedá, nestíha, nepodarí. Robíte veci s oveľa menším strachom, lebo si poviete, že už sa vám horšie nemôže stať. Rakovina nie je o nemohúcnosti. Mám spolupacientov v oveľa vážnejšom stave ako som ja, oveľa starších ako ja, s oveľa dramatickejším životným príbehom ako je ten môj. Žijú, pracujú, cestujú, vyzerajú niekedy oveľa lepšie ako pred chorobou. Sú bohužiaľ aj prípady, keď takáto fáza nenastane. Je to príliš rýchle, pacient prišiel už po dvanástej, nedá sa to operovať, už to metastázuje, pridajú sa iné zdravotné komplikácie. Má však pocit, že s postupom medicíny a s pomocou osvety tých dobrých prípadov pomaly pribúda. To je dôležité. Hlavne pre ich aktérov, ale aj pre povedomie ľudí o rakovine.