O radosti a rakovine

Uvoľní to napätie, zmaže čierne myšlienky a tým, že sa z niečoho potešíme, urobíme radosť aj svojmu okoliu. Veď každý má rád uvoľnenú spoločnosť. A keď rodina uvidí úsmev na tvári onkologického pacienta, je to len dobre. Dlho som sa tomuto konceptu bránila. Z čoho mám mať radosť? Že neviem dňa ani hodiny? Že ráno otvorím oči a aj to ma bolí? Že nevládzem? Že mi dochádza kyslík? Že sa sužujem a sužujem moju rodinu? Z príkorí a kopancov si každý z nás môže urobiť oltár, na ktorom sa bude modliť a ešte viac sa mučiť. Svetlana ma naučila, že sa dá postaviť aj oltár z drobných radostí. Jej život je pritom všetko, len nie dôvod na radosť. Bitá do nemoty a straty jednej obličky agresívnym alkoholikom. Rozvod, z ktorého vyšla slobodná, ale totálne finančne zruinová. Malý bytík s maličkými oknami a obrovskou hypotékou. Dvadsaťročné, sústavne pokazené auto. Jediná rodina ďaleko v ukrajinských lesoch. Nekonečné nočné služby v nemocnici, ktoré si sama pýta, lebo v noci sa bojí byť sama. Vážne zdravotné problémy, neplodnosť a poruchy spánku. Táto žena je napriek tomu vyznávačkou radosti. Asi raz do týždňa mi zavolá, či som sa niečím potešila. Hej, napríklad dnes ma potešilo to, že mi zmizla tá odporná modrina z nohy a mohla som sa bezbolestne prejsť po pláži.A zajtra sa plánujem potešiť z toho, že hneď ráno budeme s mojou dcérou a mužom variť. Vo vyznávaní radosti som pokročila natoľko, že ma poteší aj cibuľa nakrájaná na päťcentimetrové prúžky, hoci do šalátu by mali ísť miniatúrne štvorčeky. A budem sa tešiť aj z toho, že kuchyňa bude ako po výbuchu a celé varenie bude trvať dvojnásobne dlhšie ako keby som varila sama. Ale bude aj dvojnásobne radostnejšie. A keď dovaríme, dáme si spolu kávu a džús a ja si poviem, že sa radujem z toho, že ešte neprišiel ten deň ani hodina, že ma bolí menej, že ešte stále dýcham a trápi ma jedine to, že som sa dlhé roky nevedela radovať. Zo seba a z ľudí a vecí okolo seba.