Reuven

Potom so ho stretla pri bráne školy. Čakali sme tam s budúcimi prváčikmi na učiteľku, ktorá nás mala sprevádzať. Reuven zase prišiel odprevadiť svoje deti. Má ich tri, dve väčšie dievčatá a jedného prváka. Reuven už toho sám veľa nenachodí. Má filipínskeho asistenta, lebo jeho žena ho nemôže opatrovať, keďže niekto musí zarábať peniaze. A ako hovorí Reuven vytvárať dojem, že aspoň niečo je u nich doma tak, ako má byť. Keď som bola po návšteve školy na kontrole, Reuven tam bol a prisadol si ku mne, lebo si ma pamätal. Po dlhých mesiacoch sme sa jeden druhému predstavili. Reuven má tiež leukémiu, ale s oveľa horšou prognózou komplikovanú ešte aj silnou cukrovkou, ktorou trpí od detstva. Je veľmi chudý a pri svojich takmer dvoch metroch vyzerá ako dlhá ihlica na pletenie. Všimla som si, že keď odprevádzal deti, ľudia odvracali zrak a videla som, že jeho deťom to prišlo ťažko. Možno si aj pomysleli, že by bolo lepšie, keby otec, ktorého podopieral mladý Filipínec a utieral mu rieku potu, čo mu tiekla z čela, zostal radšej doma v posteli. Ľudia predsa len radšej vidia dobre naladených oteckov, čo rezko vyskočia z nového auta, vyložia deti a odfičia riešiť niečo dôležité. Reuven si zatiaľ pomalými krôčikmi meria cestu domov. Je odhodlaný s deťmi chodiť, kým to pôjde. Má ešte šesť týždňov. Potom sú letné prázdniny. A po nich sa uvidí.