Ruth

Ruth pred tromi rokmi nastupovala do škôlky a ja na prvé terapie. Veľmi sme sa snažili, aby to všetko, vrátane našej manželskej krízy a veľkých finančných problémov, išlo mimo nej. Dúfam, že sa nám to podarilo, aj keď už teraz pozorujem, že ju to zasiahlo. Že si pamätá viac, ako by bolo zdravé.Keď ju beriem do jej obľúbenej herne, musíme obchádzať nemocnicu. Vždy sa pýta, či je to TÁ nemocnica. Vždy jej vidno na tvári napätie. O chorobe je u nás zakázané rozprávať. Moja mama vie, že keď je Ruth blízko, je lepšie nepýtať sa ani na to, ako som spala. Lebo Ruth vie, že keď zle spím, je problém. Preto ma uprostred noci príde skontrolovať. Donesie si maca a prisaje sa mi na chrbát. Musím povedať, že je silnejšia ako ja. Keď mi občas vypadne slza, alebo počuje vzdych, pribehne, vygúli tie takmer čierne očiská, položí si prst na ústa a skríkne: mama, my neplačeme. Veru, nie. Na rozlúčkovej slávnosti som ale slzy nemohla zastaviť. Z môjho na začiatku škôlky nemotorného, tichého a plačlivého dievčatka, je budúca prváčka. Sebavedomá, s jasnými názormi a plná súcitu, ktorý ale nie je ľútostivý. Ktorý nerozplače, ale postaví na nohy. Ktorý človeka núti ísť, aj keď by to už najradšej vzdal, a len tak ticho čakal na koniec. Ak vám niečo také z celého srdca davá šesťročné dieťa, musíte s tým niečo robiť. Musíte na to myslieť každý Boží deň, ktorý ste dostali. A musíte podľa toho žiť.