Udi

Až kým ho nedobili neonacisti. Vracal sa z cintorína, kde sa bol pomodliť na výročie otcovej smrti. Mal na hlave jarmulku a tak ho skopali do bezvedomia. Len čo sa pozviechal, predal, čo mal a kúpil si letenku do Tel Avivu. Rýchlo sa naučil jazyk a začal pracovať pre jednu realitnú kanceláriu, ktorá má výhradne francúzsku klientelu. Udimu sa darilo. Je šarmantný muž a ešte aj teraz, keď už ho poznačila choroba, je zrejmé, že bol veľký fešák. Smeje sa, keď priznáva, ako ho šéfka posielala vždy, keď chcela kupovať staršia dáma. Po troch rokoch v Izraeli si pri holení všimol opuch na líci. Nevenoval tomu pozornosť, hoci vedel, že takto sa začala rakovina slinných žliaz u jeho otca. Ignoroval bolesti pri uchu, sústavne ubolené hrdlo. Keď sa po istom čase zobudil s paralyzovanou polovicou tváre, vedel, že je zle. Mal to isté, čo otec. Po operácii se jeho tvár podľa jeho vlastných slov zmenila na karikatúru. To by prežil. Horšie bolo, že rakovina už metastázovala. Lekári sa netvárili nadšene. Hlavne po tom, čo ešte dostal infarkt. Udi prišiel o prácu, lebo so znetvorenou tvárou sa mu zle rozprávalo a nemohol zniesť ako sa na neho ľudia pozerajú. Buď súcitne alebo vystrašene.Ani do našej skupiny najprv nechcel chodiť. Hoci na každom z nás je vidieť choroba, u neho je to najjviditeľnejšie. Tvár sa ťažko skrýva. Napriek tomu má Udi jeden z najkrajších úsmevov, aké som kedy videla. Neukazuje ho často, vlastne to nestihne, lebo väčšina ľudí odvráti pohľad, kým ho Udi vyčarí. Kto však vydrží, má istotu, že aj zlému osudu sa dá vysmievať.