V kaviarni

Do nemocničnej kaviarne sa niektorí pacienti prichádzajú nadýchať života. Nachádzajú ho v kávovej aróme, v sladkosti cukroviniek, v čerstvosti ovocných štiav, ale hlavne v ľuďoch zvonku.Hoci v izraelských nemocniciach, a to platí aj pre onkológiu, pacientov veľmi na lôžkovom oddelení nedržia, sú prípady, keď to inak nejde.Sivan leží s kratučkými prestávkami v nemocnici už takmer osem mesiacov. Jej rakovina má veľmi komplikovaný priebeh a ešte jej odhalili zriedkavú genetickú poruchu, ktorú treba dostať pod kontrolu. Sivan má iba 22 rokov a sú dni, dokonca niekoľko dní za sebou, keď sa cíti úplne fit. Potom prídu dni, keď lekári jej rodine hovoria, aby sa pripravili na najhoršie. Takto je to už spomínaných osem mesiacov. Dobré dni trávi Sivan v nemocničnej kaviarni. Nechce zostávať na izbe, nechce sa potulovať po chodbách onkológie, ani sa hrať spoločenské hry s ostatnými pacientmi v klubovni. Nebaví ju ani internet. Sivan potrebuje vidieť ľudí zvonku. Ako sama hovorí, ľudí v civile. Lebo okrem pacientov tam sedávajú aj ich rodiny, medici a študenti zdravotnej školy, čo tam chodia na prax aj ľudia, ktorí prišli do nemocničnej galérie na výstavu.Sivan presedí pri jednej káve a maličkom koláčiku aj pol dňa. Nikomu to neprekáža. Sedí a pozoruje ľudí. A kreslí ich. Jej portréty sú krehké, ťahy ceruzkou jemné, lebo jej svaly ničí choroba. Ide z nich ale život. V tenučkých, ledva viditeľných čiarkach je hmatateľný. Sivan veľa nerozpráva, niekedy ledva odzdraví, málokedy odpovie na otázku, ako sa jej darí. Nie je komunikatívna, ale paradoxne čerpá energiu z miesta plného komunikácie. V kaviarni jej biele líca trochu zružovejú, jej pohyblivosť sa zlepší, oči už nevyzerajú ako dve smutné kolieska. Vždy sa teším, keď idem okolo a vidím ju tam. Lebo viem, že má dobrý deň a hneď ho mám lepší aj ja.