Zachránil ma Mubarak

No tak, aby som sa nerúhala, onkologický nález sa lepší. Ale odnáša si to moja pečeň, srdce, očné pozadie, aj štítna žľaza. A ešte aj moja váha. Nepomáha ani to, že mama mi tu vyvára od výmyslu sveta. Posledné dva týždne to na mňa spadlo. Skoro každý deň u nejakého lekára, skoro každý deň oznam, že niečo sa zase skomplikovalo. Ako veľakrát aj teraz mi pomohla moja práca. Ešte že sa búrili v Egypte a mňa každý deň čakalo kopec písania. Tak som nemala čas rozmýšľať, či na to, čo ma ešte čaká, mám dosť sily. Či som pripravená na nové medikamenty, ktoré majú opraviť to, čo pokazili tie predchádzajúce a možno zase dofušovať niečo iné. A aké to zase bude, keď budem volať na polikliniku, aby mi povedali, aké mám výsledky. Do toho ešte zomrela moja priateľka Mária, o ktorej som už v blogu písala. Zase ma fackovali výčitky, že som ju už toľko nekontaktovala. Ale bolo mi fakt zle a nechcela som počúvať ďalšiu depresívnu story. Mária teraz leží niekde v márnici a ja si zase pripomínam, že ľudí si máme vypočuť vtedy, keď to potrebujú a nie vtedy, keď máme na nich chuť a čas. Správu o Máriinej smrti som prebúchala písaním o egyptskom prezidentovi Husní Mubarakovi. Ani nevie ako mi pomohol. A aké dôležité je zamestnávať si myseľ niečím iným ako chorobou a smrťou. Napríklad aj písaním. Smútok a prázdnota na mňa určite ešte prídu, ale už nebudú tak dramatické ako v prvom momente. Za to ďakujem egyptskej revolúcii.