To naše bolo zrušené minulý rok v júni. Priznám sa, vôbec nás to nezarmútilo. Naša reakcia bola: tak im treba, majú po dovolenke. My sme o nič neprišli. Tým „naša“ myslím tých zopár stovák Slovákov žijúcich v SAE. Viem, že veľa blogerov žije v zahraničí a preto by ma zaujímalo, aká je vaša skúsenosť s predstaviteľmi Slovenska v krajinách kde žijete. Tá moja, no... nič moc.
Je úplne jasné, že každý Európan, ktorý príde do Spojených arabských emirátov žiť na dlhšie zažije kultúrny šok. Pracovné právo, zákony, zvyky, životný štýl, úplne všetko je tu iné ako doma. Vybavovanie úplných maličkostí, ako založenie bankového účtu alebo zavedenie telefónnej linky je zrazu príšerne komplikovaná vec.
Tieto šoky sa väčšinou dajú vyriešiť za podpory komunity krajanov, ktorá tu už dlhšiu dobu žije a vyzná sa. Napríklad Briti alebo Francúzi sa oficiálne stretávajú pod záštitou ich veľvyslanectiev, vydávajú informačný bulletin pre novoprišelcov, organizujú rôzne spoločenské a kultúrne akcie na ktorých sa stretávajú, spoznávajú a predávajú si rôzne dôležité informácie, pomáhajú si… atď. Pre viac „civilizované“ komunity „západniarov“ je na to zriadená linka pomoci na veľvyslanectve. V našom prípade nefungovalo ani jedno ani druhé. Keď sme sem pred 5 rokmi prišli skupina asi 50 Slovákov, žiadna slovenská komunita tu neexistovala a ambasáda na nás zvysoka kašľala. Medzičasom sa tento počet určite zniekoľkonásobil a keďže Veľvyslanectvo SR si žiadnu databázu neviedlo asi neexistuje ani žiadne presné číslo.
Ale vrátim sa na začiatok. Keďže sme vedeli, že žiadna komunita Slovákov tu nie je, bolo pre nás úplne logické obrátiť sa na ambasádu. To sme si aspoň mysleli. Nielen preto, aby sme sa od nich dozvedeli nejaké základné dôležité informácie, ale aj pre prípad nejakého vážneho problému, aby aspoň vedeli, že existujeme. Prvý šok bol ten, keď nám povedali, že ich to nezaujíma a nepotrebujú o nás vedieť! Po čase sa nám podarilo spriateliť sa s jednou zamestnankyňou ambasády, bola priateľská a snažila sa pomôcť ako vedela. Keďže však bola iba na sekretárskej pozícii nebolo toho veľa, čo pre nás mohla urobiť. Od nej sme sa dozvedeli, že ambasáda neorganizuje žiadne spoločenské alebo kultúrne akcie pre Slovákov žijúcich v SAE tak, ako to robia všetky ostatné ambasády (nie len „západniarske“) lebo na to nie sú finančné prostriedky ad jedna a ad dva, že to nie je ich náplň práce. Hm... OK, náplň práce, o tom by sa dalo diskutovať, ale prostriedky?!! Pod pojmom aktivity myslím, napríklad zoznamovací večierok, vianočné posedenie, mikulášska party… Keď sme namietli, že na občerstvenie sa poskladáme, veď tých par chlebíčkov, zopár fliaš vín a nejaké sladkosti nikoho nezruinujú a jediné, čo chceme je, aby sa to udialo na ich pôde a pod ich záštitou... Bolo nám povedané, že pán veľvyslanec nemá záujem niečo také organizovať. O tom, že by mohol spoznať rôznych ľudí, ktorí tu pracujú v rôznych firmách a na dôležitých postoch a môžu svojím spôsobom pomôcť, či už iným prisťahovalcom alebo pri zviditeľňovaní Slovenska sa mu asi ani nesnívalo. Hovorí sa tomu networking, ale pre našich diplomatov je to asi pojem neznámy. Keď sa kolegyňa vydávala a chcela od nich iba jednoduchú informáciu o tom, aké doklady je potrebné predložiť a kde sa tu vlastne uzatvárajú sobáše povedali, že to oni nevedia a má si to zistiť sama. Neviem, či je to normálne, že slovenské zastupiteľstvo nemá šajnu o takých základných veciach, ako je uzavretie sobáša na pôde danej krajiny, kde pôsobia. Asi to nie je v ich náplni práce. A to už nehovorím o tom, že oslavu vstupu SK do EÚ zorganizovali Slováci žijúci v Dubaji v spolupráci s Čechmi a Maďarmi. Žiaden oficiálny zástupca veľvyslanectva sa jej samozrejme nezúčastnil okrem našej milej pani sekretárky, ktorá tam ale bola súkromne. Náš pán veľvyslanec sa síce nechal odfotiť do novín na oficiálnej oslave, kde bola pozvaná iba diplomatická „smotánka“, pre slovenskú komunitu žijúcu v SAE však neurobil nič.
Takže asi toľko k ich prístupu ku krajanom.
Niekedy mam taký pocit, že oni tí páni veľvyslanci sem chodia na dobre platené exkluzívne dovolenky. Už nebudú. Ale aj tak ma to frustruje a hnevá, keď vidím aktivity rôznych iných, veľakrát oveľa menej „civilizovaných a chudobnejších“ krajín, keď to porovnám s tým, čo urobilo pre zviditeľnenie Slovenska a čo urobilo pre nás Slovákov žijúcich v SAE naše veľvyslanectvo za 4 roky pôsobenia. Dá sa to zhrnúť do jedného slova: Nič!
Počas tých 4 rokov sa tam vymenili dvaja veľvyslanci, ten prvý bol síce milý, ale keďže tam bol iba dočasne a vedel to, tak sa ani nesnažil. Ten druhý bol zase totálne namyslený, arogantný a povýšenecký a neurobil tiež nič. No ak nerátam jedinú výstavu slovenských grafikov, na ktorú nepozval žiadneho Slováka. Vyjadril sa totiž v tom zmysle, že on sa nemieni za nás hanbiť. Veď ktovie, čo za odpad spoločnosti to tu vlastne žije. O tej výstave sme sa dozvedeli až z novín, keď bolo po nej. Aaa... pardon - zabudla som. Ešte tu zorganizoval výstavu nejakého fotografa. To, že som o ňom nikdy nepočula (a to sa o fotografiu dosť zaujímam) ma až tak netrápi, ale to, že sme sa o tom zase dozvedeli úplnou náhodou z novín to už ÁNO.
Neviem, ale mne sa to zdá dosť málo na 4 roky. Vám nie? Čo takto zorganizovať týždeň slovenskej kultúry? Týždeň slovenského filmu? Vydať zopár brožúrok o krajine v miestnom jazyku? Zúčastniť sa na najväčšej výstave turistického ruchu na Strednom východe, ktorá sa koná každý rok v máji v Dubaji spôsobom, za ktorý by sme sa nemuseli hanbiť? Keď som tam naposledy bola (pred 2 rokmi), Slovensko sa prezentovalo jediným úbohým stánkom, kde sa na jednom malom stolíku povaľovalo zopár informačných brožúr o našich kúpeľoch zo socialistických čias!!! Hneď vedľa bol stánok Českej republiky, snáď ani nemusím povedať aký markantný rozdiel v úrovni prezentácie bol medzi nimi. Pri českom stánku sa ľudia tlačili, slovenský zíval prázdnotou.
Tých možností, ako zviditeľniť Slovensko je veľa, len treba pre to aj niečo urobiť. Najjednoduchšia cesta vedie cez média. Zorganizovať tlačovú konferenciu pri nejakej dôležitej príležitosti. Zorganizovať poznávací zájazd pre predstaviteľov najdôležitejších periodík. Zorganizovať týždeň slovenskej kuchyne v niektorom z miestnych hotelov a pozvať zopár VIPs, novinárov a miestu komunitu, zorganizovať prehliadku slovenskej módnej tvorby,… a takto by som mohla pokračovať ešte dlho… Chce to len trošku kreativity, a vôbec to nemusí veľa stáť. Sponzori sa nájdu vždy. Nehovoriac o tom, že my všetci, čo tu už nejakú dobu žijeme máme tiež svoje kontakty a môžme významne pomôcť pri organizácii, zháňaní sponzorov, zabezpečení priestorov a reklamy za čo najmenšie ceny a niekedy aj zadarmo.
A ako je to s tým dohadovaním kontraktov a obojstranne výhodných zmlúv? Pokiaľ viem, žiadna výhodná zmluva alebo kontrakt sa medzi týmito krajinami za posledné roky neuzavrel. Aspoň som o tom nikde nečítala, ani v miestnych ani v slovenských novinách. Ani len takú elementárnu vec, ako dohodu o uznaní vodičského preukazu neboli schopní uzavrieť a preto sa všetci Slováci musia potupne učiť šoférovať a robiť vodičské skúšky aj keď majú 20-ročnú prax. To, že vydanie vodičského preukazu v tejto krajine pokiaľ nemáte šťastie alebo tlačenku môže trvať 1 až 10 rokov ich asi netrápilo. Žiť v tejto krajine bez auta je úplné peklo vzhľadom na to, že MHD v podobe, ako ju my poznáme tu neexistuje.
Tak mi z tej mojej skúsenosti vychádza to, že tu boli skutočne iba na drahej, exkluzívnej a veľmi dobre platenej dovolenke a popritom ešte vydávali víza. Ale na to stačí mať prenajatú kanceláriu s dvoma zamestnancami a jedným počítačom. Nemusí to byť 2 poschodová vila v centre mesta, veľvyslanec s rodinkou, ďalší 2 zamestnanci s rodinami a ďalší domáci „staff“ a to všetko za peniaze daňových poplatníkov.
