Zrejme je to typický príznak spoločnosti, ktorá je rozdelená podľa náboženských línií. Nemusíme isť až do Izraela, v Európe to v tomto smere asi najďelej dotiahli obyvatelia Severného Írska. Keď si pomyslím, že sa tam vlastne ne-znášajú Kresťania, prechádza ma akýkoľvek optimizmus čo sa týka Izraela, kde je výber „nepriateľov" oveľa pestrejší.
Nechcem v tomto článku zachádzať do politických a historických dôvodov. Tých sa nájde vždy dosť a síce mnohé vysvetľujú, nič neospravedlňujú. Ja chcem poukázať na dôvody medzi-ľudského charakteru. Na strach z rozdielnosti, z manipulácie a nátlaku, na intoleranciu a ľudské ego, ktoré je presvedčené o svojej pravde a cíti sa ohrozené pravdou iných.
Ako si vysvetliť snahy staršej pani (katolíčky) o pre-konvertovanie jednej zo solužiačok (mladej židovky, ktorej časť rodiny bola vyvraždená v koncentračnom tábore) denno-denným nátlakom a presvedčovaním, aby prešla na správnu vieru a jej duša bola spasená? Dookola jej hovorila, ako sa modlí za jej dušu, aby našla svetloto, ako si MUSÍ prečítať Nový zákon atď. Vrcholom bolo, keď doniesla knihu s názvom „Prečo musí každý prijať Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa" a nútila ju tú knihu zobrať domov a prečítať. Neskôr sa nám tá staršia, na pohľad veľmi milá a prívetivá pani zdôverila aj so svojím pohľadom na iné náboženstvá, s ktorými sa mala možnosť stretávať. Spolu s manželom totiž pôsobili v nejakej misii v Indii, kde (ak o tom ešte nevieme) sú ľudia „infikovaní hinduizmom a budhizmom. Samozrejme sa sťažovala aká je to ťažká práca, lebo tá ich mentalita je proste úplne zkazená.
Ako si vysvetliť, že odkedy sa v našej triede vie, že nie som kresťanka ani židovka, tak sa mi ľudia už len pozdravia, usmejú, ale záujem o bližší kontakt nemajú. Skoro stále ešte následovala akoby posledná šanca: „Kedy konvertuješ na judaizmus/kresťanstvo?" Keďže som odpovedala, že sa nechystám, show skončila. A kým kresťania z našej triedy sú pozývaní cez víkendy ku kresťanom a židia k židom, ja nie som vítaná ani u jedných a ani u druhých. Lebo nosím nálepku „ateista" aj keď verím v Boha, ale to už nikoho veľmi nezaujíma.
Poznám porekadlo- vrana k vrane sadá. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí majú podobné hodnoty a názory sa stávajú priateľmi. Aj v mojom živote to tak vždy bolo. Mám priateľov z rôznych vierovyznaní - bahajku, kresťanov, židov. Ale to, akého sú vyznania som sa dozvedela až po nejakom čase, keď sme už boli priateľmi. Vrana k vrane sadla, pozrela sa jej do duše a videla v nej časť seba, ale aj niečo zvláštne a čarovné. Stali sa priateľmi a zistili, že tam, kde strach z rozdielnosti nahradila zvedavosť z nepoznaného, a ego pripustilo, že nemá patent na pravdu, vie vzniknúť pevné a veľmi obohacujúce priateľstvo. Vrana vranu nesúdila len preto, že priletela z iného kŕdľa. Naopak, cítila sa jej prítomnosťou požehnaná.
Naši priatelia nemusia veriť v to, čo my, aby sme sa utvrdili vo vlastnej pravde. Pravda druhého človeka nám vždy pomáha vyjasniť si tú našu. Lebo keď vieme s niekym suhlasiť alebo nesúhlasiť, v prvom rade to znamena, že vieme čo si myslíme a čo cítime my.
Izrael sa mi javi byť krajinou, kde musíte niekam patriť. Kde sa musíte voči niekomu vyhradiť. Kde nemôžete len tak „byť", lebo ostatní sú z toho nesvoji. Otázka, akého si vierovyznania sa tu pomaly používa namiesto ako sa máš. Podľa odpovedi na ňu je človek súdený a zatriedený. Odpoveď je tak dôležitá, že sa vyskytuje aj v občianskom preukaze.
Je ironické, že náboženstvá pojednávajú o veciach oku skrytých- hovoria o duši, o Duchu, o Bohu, učia nás duchovnosti a nazeraniu pod povrch a ľudia nimi stavajú múry povrchnosti, cez ktoré vobec nevidia podstatu.
Minule som sa pristihla, ako v duchu zo zúfalstva dávam staršej prívetivej pani z našej triedy zapravdu, že náboženstvo je infekcia a začala som rozvíjať jej myšlienku, že infikovaní dokážu vidieť a myslieť len jedným smerom - tým svojim (infikovaní sú stále len tí druhí.) A tak možno nabudúce, keď sa ma zas a znova niekto na vieru opýta, odpoviem, že nie som infikovaná.
