Už druhý rok mám možnosť stretávať sa, skoro každý pracovný deň s dvoma dámami v rokoch, ktoré pracujú ako šatniarky v našej škole. Deň čo deň, od skorého rána až do večera robia veľkú službu študentom a strážia, dozerajú nad ich majetkom. Sú dve, aby im čas rýchlejšie ubehol a aby sa počas celého dňa mohli porozprávať. Neviem ako dlho túto prácu vykonávajú, ale isté je jedno. Vždy, keď prídem k nim, sú v družnom rozhovore. Presne v takom rozhovore, ako keď sa po pár dňoch odlúčenia stretnem s mojim najlepším priateľom, či priateľkou a rozprávame si zážitky z uplynulých dní. Svoj rozhovor dopĺňajú posedením pri káve, čítaním novín, alebo aj počúvaním rádia. Povedia si, ktorá čo varila, že ju bol pozrieť syn a že zajtra si musí ísť pre dôchodok. Tie dámy prežili oveľa viac, ako ja a môj blízky kamarát dokopy, no ich priateľstvo je už na prvý pohľad zrejmé a zdá sa – večné. Už sa nehádajú pre malichernosti, nerobia si napriek, práve naopak. Vychutnávajú si tie spoločné chvíle možno presne tak, ako pred štyridsiatimi rokmi, keď sa spoznali. Napriek spoločnej práci, deň čo deň, rok čo rok, stále si majú čo povedať a moc nad ich priateľstvom neprevzala ponorková choroba. Vždy, keď ich uvidím, tak si želám, aby som aj ja mohol benefity priateľstva, hlbokého priateľstva, prežívať aj v zrelšom veku. Len tak hocikedy prísť a posedieť pri káve. Rozobrať starú, hoc aj neaktuálnu „novinku“ a spoločne sa zasmiať. Presne tak, ako tieto dámy v rokoch. Sú tak milé a ja ich mám preto veľmi rád.
Ďakujem Vám, panie šatniarky, že ste mi ukázali, že priateľstvo môže byť večné.
