Myslím, že príčiny prehry s Dánskom už netreba veľmi analyzovať. Áno, bola to zahanbujúca prehra, to treba priznať. No vieme, že tento tím má naviac. Zápas s Dánskom je už však zabudnutý. Chlapcov čaká veľmi náročný dvojzápas, podľa ktorého budeme na tento turnaj spomínať ako na úspešný alebo na neúspešný.
" Nemajú na to ! " Nemjaú na to aby reprezentovali. Veľmi často som počul, alebo lepšie povedané stále počúvam túto frázu, a to po zápase s Dánskom. Naozaj ? Naozaj nemajú na to aby reprezentovali ? Súdime, kritizujeme. Musíme si však uvedomiť, že naše mužstvo je mladé, veľmi mladé. Po zápasoch v základnej skupine sme lietali v oblakoch, no hneď v prvom zápase osemfinálovej skupiny prišlo vytriezvenie a tvrdý pád späť na zem. Chvalabohu. Možno im práve takáto facka pomôže vyvarovať sa podobným zaváhaniam a stratám koncentrácie či už v blízkej alebo ďaľekej budúcnosti. Chlapci ukázali, a nielen ukázali, ale aj dokázali, že dokážu hrať vyrovnanú partiu aj s najsilnejším tímom na turnaji. Verím, že príchodom Mira Šatana sa mužstvo doplní o hráča, ktorý svojimi skúsenosťami a rozvahou nedovolí, aby naši mladíci nastúpili na nejaký zápas tak ako proti Dánsku.
" Nezaslúžia si obliekať národný dres." Ak si títo chlapci nezaslúžia obliekať náš národný dres, tak potom už naozaj neviem, kto by si to mal momentálne zaslúžiť. Vari sme zabudli na to, ako ukázali respektíve neukázali bojovnosť za národný tím hráči ako Marcel Hossa, Štefan Rúžička či Ladislav Nagy ? Ďakujem, ale stačilo. Chlapci, ktorí sú v Nemecku, dreli, bojovali, bolo tam vidieť túžbu reprezentovať. Dreli pre tím a nie pre osobné štatistiky. Výnimkou je len ten posledný zápas s Dánskom, kde sme boli v prvej tretine všade o krok pozadu. Dá sa to však ospravldlniť aj tým, že po náročnom zápase s Kazachstanom mali na regeneráciu menej ako dvadsaťštyri hodín. Pri už vyššie menovaných som túžbu reprezentovať a spotiť národný dres za posledné dva roky veľmi nevidel. V tomto by som tiež veľmi rád vyzdvihol príklad Mira Šatana. Má tridsaťpäť rokov, v reprezentácii si už svoje odohral, priviedol Slovensko k najväčším úspechom. Napriek tomu sadol na najskoršie možné lietadlo a ponáhľal sa pomôcť našim mladíkom. Prípad Zdena Cháru chápem. Odohral 105 zápasov za necelých sedem mesiacov, pričom v každom bol na ľade okolo tridsiatich minút a viac ako polovicu sezóny hral s menšími zraneniami. Pri ňom chápem, prečo povedal reprezentácii nie. Takisto ako to chápem pri Demitrovi a Handzušovi. Nechápem však takého Ivana Baranku alebo Mariána Gáboríka. Je to však ich vec, aký majú prístup k reprezentácii.
" Je to hanba ! " Áno, je to obrovská hanba, že slovenský fanúšik sa k svojim obracia chrbtom už po jedinej prehre, no ak sa vyhráva, tak im ruky-nohy bozkáva. Nie sú to tie časy, keď sme si mohli dovoliť hovoriť o tom, že na šampionát ideme ako spolufavoriti turnaja. Máme mladé a zatiaľ nie veľmi skúsené mužstvo. Toto mužstvo však má obrovskú perspektívu a hlavne bojujú a hrajú ako tím. Disponujú bojovnosťou, na ktorú sa veľmi dobre pozerá. Opakujem opäť, posledný zápas neberiem do úvahy, bol to skrat, ktorý sa mladému mužstvu veľmi často prihodí. Ja sa za chlapcov a ich výkony vôbec nehanbím, naopak. Ten pocit, ktorý tu už dlho nebol sa vo mne opäť začína prebúdzať a dovolím si tvrdiť, že v hráčoch ako Tatar, Pánik, Sekera, Zagrapan, ( Bližnák, Viedenský, Illo, Jurčo, Halák ) máme celkom sľubnú budúcnosť .
Treba veriť! A ja verím, že sa nám podarí už tento rok dostať sa ďaľej ako do osemfinálovej skupiny. Chlapci bojovať !
