Babkina rodina mala hostinec v malebnej dedinke pod Červeným Kameňom. Mama viedla hostinec, a otec bol vinár a dokonca bol raz aj na obálke vinárskeho časopisu, ktorú mala babka starostlivo odloženú. Mali obrovské vinice. Babka spolu so svojimi dvoma sestrami a dvomi bratmi musela už od mala pomáhať. Drhnúť podlahu v hostinci, máchať prádlo v potoku, oberať hrozno a stáčať víno. Pre nás toto všetko boli úchvatné príbehy, nepredstavovali sme si za tým žiadnu námahu, len obrázky dedinského domu, v ktorom bolo stále rušno, a pod ktorým viedol potok. Keď babka nenápadne prestala rozprávať, lebo už bola unavená, my sme z polospánku pozbierali sily, a v izbe sa ozvalo cez vankúš tlmené "...eštééééé.." A tak sa babka len zasmiala, že tie časy naozaj neboli až také zlaté, a asi si aj pomyslela, že už si myslela, že sa nás zbavila a že už sme definitívne zaspali, - a pokračovala.
Babka a jej dve sestry boli všetky krásavice. Mali takú čiernobielu fotografiu, ktorá sa skladala z troch fotiek za sebou v páse, na ktorej boli vo veku okolo 20, všetky vysmiate a elegantné, s napnutou sviežou bledou pleťou. Zrejme čerstvý vzduch vo viniciach a okolo jabloní urobil svoje. Babka sa aj v staršom veku veľmi elegantne a úhľadne obliekala, úplety, blúzky, výlučne sukne.
Babka sa prisťahovala po vojne do Bratislavy. Priznám sa, že o tomto medziobdobí medzi tými "starými zlatými časmi" a naším narodením veľa neviem. Nikdy sme sa až k tomu v príbehoch nedostali :). Len viem, že bývali s mojou mamou v pavlačovom byte, v ktorom bola stále zima, a vraj keď bola mama raz chorá a v horúčke, lyžička jej zamrzla v pohári odstáteho čaju.
Pamätám si ju až odtiaľ, ako nás chodila varovávať alebo sme my chodili k nej. Jej garzónka vždy voňala čistotou a varením. Jej koláče boli ako z obrázku v kuchárskej knihe. Ešte sme sa len zobudili, a byt už voňal kakaom a zarobeným cestom. Domáce buchty, šišky, človek len vstal a už ju videl zapletať vianočku či lisovať polievkové rezance cez ručný rezancový lis. Na desiatu a olovrant nám vytláčala čerstvú šťavu z pomarančov a grepov, alebo čistila surovú zeleninu. Od tých čias si pochutím na surovom karfiole či kalerábe.
Chodili sme na večné prechádzky, na ktorých sme ako decká často reptali - že nás bolia nohy. A babka čiperná ako veverička, mala energie viac ako my. Dokonca okolo svojho baráku sa svižne zdvíhala a zbierala aj smeti zo zeme a nosila ich k najbližšiemu košu. Vždy po ceste niečo nabrala a niesla to po najbližší kôš.
Babka už zopár rokov nežije, a jej krásne príbehy sa mi pomaly vytrácajú z pamäti. Aj piesne, ktoré nám spievala. A mne je to veľmi ľúto. Snažím sa čo najviac si vybaviť, vždy keď o nej začnem rozmýšľať. Zvláštne je, že rokmi mi vôbec nechýba menej, ale skôr viac. Potrebujem v dnešnom svete taký morálny stĺp, akým bola ona. Vlastne ona ním aj doteraz je. A samozrejme sa už nikdy nenaučím tie jej recepty...
