Už je len málo miest na zemi, ktoré ľudia neobjavili a keď aj objavili, nechali na pokoji. Už máme stopy naozaj všade, na púštnych dunách, na póloch vo večnom ľade a snehu, v dažďovom pralese i koralovom útese. Náš hlad je bezodný, už nám nestačí len obdivovať, chceme sa dotýkať, vyrývať naše mená do skál, stavať tam, kde predtým boli po stáročia len domovy primátov a loviť pre radosť.
Lietame z kontinentu na kontinent za pár hodín, podnikáme výpravy na najvyššie hory sveta, kde sa už dnes musíte zapísať do poradovníka a plavíme sa na miesta, ktoré boli len donedávna pred okolitým svetom ukryté.
Jedným z takých miest je aj bájna Amazonka.
Už len pri vyslovení jej mena sa vám zachveje bránica a zúžia zreničky. Akoby ste nasávali jej záhadnosť cez nozdry dobyvateľa, stojac na prove prvých člnov, ktoré si razili cestu do tejto svätyne. Ibaže dnes sa už nepíše rok 1541 a jej španielsky objaviteľ Francisco de Orellana, ktorý dal rieke meno po bájnych gréckych bojovníčkach Amazonkách, je už len časť histórie. Kto vie čo by si pomysel, keby dnes videl 195 metrovú loď ťažkú 36 000 ton ako sa kĺže po hnedej hladine rieky? Možno by onemel od hrôzy, tak ako stáročia pred ním domorodí ľudia v týchto končinách, keď videli bieleho muža.
Hlboko v útrobach rieky leží mesto Manaus, nositeľom jeho mena je kmeň Manáo.
Počas plavby k mestu vás sprevádzajú vzácne amazonské ružové delfíny, zvedavo špliechajú a rozrážajú vodu svojim dlhým telom. Domorodci tvrdia, že pod rúškom noci sa menia na krásnych mladíkov a vábia mladé dievčatá. V období dažďov od októbra do mája všetko bujnie, a vy máte pocit, že predsa len toto je raj na zemi a vy ste prví, ktorí doňho vkročia. No rieka sa rozšíri a vy v ďialke zbadáte prístav mesta. V očakávaní pobehujúcich domorodcov a miestných rybárov sa vám v diaľke ligocú výškové budovy a mesto, na ktoré sa pozeráte, vám pripomína hektický Istanbul.
Nič nie je také ako bolo predtým, obdobie kaučukovej éry vydrancovalo lesy a vystavalo mesto snov osadníkov a kolonizátorov. No predsa len poloha mesta bola a je ideálnym miestom na vstup do džungle. Lodné spoločnosti majú Manus ako čerešničku na torte, rieka je tu široká niekoľko kilometrov a hĺbka ideálna na manévrovanie. Tisíce turistov sem prichádza v snahe zažiť pravé dobrodružstvo, chytiť si piraňu, pohladkať leňochoda či odfotiť anakondu. Pramálo nás zaujíma, že so sebou prinášame niečo, čo navždy zmení tento ekosystém.
Je to tvrdý obchod, ak zaplatíte, cesta do džungle je vaša, z Manaus vás ochotní prevádzači odvezú pár hodín k ústiu rieky, odkiaľ putujete ďalej člnom. Pre majetnejších je tu možnosť letieť helikoptérou. Kmeň Yamomani žije hlboko na severe Brazílie pri hraniciach s Venezuelou. Obývajú územie veľké asi dvakrát tak ako Švajčiarsko. Prvýkrát prišli obyvatelia územia do styku s moderným človekom v roku 1940, keď brazílska vláda vymeriavala územie na odlesňovanie. Neboli pripravení na osýpky, ktoré sem zavliekli kolonizátori, ani na alkohol, ktorý sa stal pomaly jedom v ich žilách. Postupom času si zvykli na všetko, na bielych, ktorí im drancovali lesy,ponižovali ženy , no napriek porobe vždy držali pri sebe. Už keď sa zdalo, že ich územie nebude viac trpieť, objavil sa nový démon.
Yamomani majú silné väzby, nerozlišujú žiadneho vodcu v komunite, všetci sú si rovní. Muži lovia a ženy sa starajú o prípravu jedál, ich špecialitou je zachytávanie medu zo stromov, kde si divoké včely robia hniezda. Do tohto sveta vpadli po zlate bažiaci hľadači nerastov, čoraz hlbšie sa ponárajúci do teritória kmeňov. Privádzali so sebou po senzácii chtivých turistov bez ohľadu na povolenie. Len 15 ročný mladý Yamoman sa stretol so skupinou turistov a o pár dní na to podľahol ochoreniu zvanému Covid- 19. Namiesto svojej prvej loveckej výpravy, neznámy vírus ulovil jeho.
Nie, nie sú imúnni, ich imunita je prales, ten ich chráni, tam sa utiekajú, keď sú zranení, zlomení a v núdzi, ale tento démon, ktorý sem vstúpil od bieleho človeka, si zasadol do kruhu osady a už neodíde.
A čo bude ďalej ? Turisti sklamaní odletia, lebo už ich do infikovaného územia nevpustia , my zodvihneme kotvy a odplávame niekde inde. A na mape sveta pribudne ďalšie červené miesto.
Opúšťame Manaus za úsvitu, Amazonka sa sfarbila do červena, krváca, ešte si treba urobiť selfie, aby turisti na tento krásny kus krajiny nikdy nezabudli.
Keď sa otočíme, slnko jej už vysoko, odráža sa na hladine a mne sa zdá ,že horí hnevom za odplatou..
