Keď sa ma niekto opýta, aké sú Falklandy, tak prvé, čo ma napadne, je slovo húževnatý. Južný Atlantik sa totižto s nikým nemazná. Za dobrý deň sa považuje, keď slnko vyhreje vzduch na 10C, neprší a vietor vám prečeše šticu tak, aby ste sa nemuseli zapierať nohami do zeme a pridržiavať sa pri ceste vpred.
Falklandy, ktoré pozostávajú z dvoch hlavných ostrovov, čiže Východných a Západných Falklánd a 776 menších ostrovov, objavil britský moreplavec John Davis v roku 1592. Na ostrovoch sa nenachádzajú ďalšie mestá, len izolované usadlosti, farmy a vojenská základňa RAF Mount Pleasant, asi 50 km od hlavného mesta Stanley.
Ostrovy ležia v subantarktickej oblasti a v pásme tundry. Skalnaté zákutia a pobrežie obklopené burácajúcimi morskými vlnami je skvelé ihrisko pre tučniakov. Nájdete tu 5 druhov malých priateľov vo frakoch. No tým najmajestátnejším je tučniak kráľovský, hoci ostatní nič nezaostávajú za svojou povesťou.
Najväčším maskotom ostrovov je tučniak skákavý. Rozoznať ho môžete už zďaleka. Na hlave sa mu kníšu pri nervóznom poskakovaní pierka žltej farby a vyzerá v jednom kuse namosúrene. Poskakuje zbesilo dookola, hop tu - hop tam. Možno aj preto inšpiroval miestnych na výrobu piva, ktoré nesie jeho názov - Rockhopper beer. Kto vie, keď si dáte pár orosených, aj vy budete možno takto hopsať.
Dostať sa ku kolónii tučniakov nie je také jednoduché. Najprv sa na ostrovy vôbec musíte doplaviť. Do najjužnejšieho hlavného mesta na svete je to hotová Odysea. Hlavné mesto Stanley nemá prístav pre veľké lode, a tak stále striehneme na priaznivý vietor. Je to ako lotéria, odkotvíme alebo to vzdáme, keď sa otočí vietor, cez taký nápor jednoducho neprejdete.
More sa spupne vzdúva a vysoké vlny si vás pohadzujú ako slamku. Zo 6 naplánovaných plavieb sa nám v sezóne podarí vstúpiť na ostrovy možno 3krát, ak máme veľké šťastie, tak možno 4 zo 6 pokusov. Je to jeden z najodľahlejších kútov na svete, no ľudia tu sú veľmi prívetiví, i keď svojský humor nezaprú - čo na srdci, to na jazyku.
Falklandy stoja ako opustený maják v trieštiacich sa vlnách Atlantiku a blikajú námorníkom v ceste na juh, teda väčšinou sú zastávkou pre tých, ktorí smerujú na South Georgia Island. Je to asi 1300 km, väčšinou 2 dni plavby smerom nadol od Falklandov. Náš cieľ bol ale jasný, ideme na Falklandy za tučniakmi, nikde inde.
Zem na obzore, spustíme člny na prevoz pasažierov a smerujeme k pevnine. Líca nám blčia vzrušením, ale i červeňou po bičujúcom vetre. Na móle nás už čakajú nastúpení rybári. Jeden z nich, ten najstarší, nám hodí lano a ani brvou nepohne. Keď vylodíme poslednú nohu z člnu, rybár sa na mňa obráti a silným anglickým prízvukom zahrmí: " Včul mi idete 10 libier! ". “ A za čo?“, počujem za sebou hlas nášho lodníka. "Nuž, kukali sme, že ste sa tam trápili a tipovali sme, či priplávate. No a ja som prehral. Myslel som, že to vzdáte. Skoro ráno tu bola holandská loď a tá sa otočila ešte hentam pri Lawsonovi!“, mávne rukou niekde za nás k tvorenému moru. „Takže dnes už nikto nepríde?“, pýtam sa. Rybár sa zahľadí do rozpisu a pošúcha si krátku drôtenú bradu: "Nie, nikto. Ale za 10 libier môžete ostať tu na jednotke“, ukazuje na priviazaný čln." Húževnatý“, hneď ma napadne, takí sú falklanďania.
Nás poháňa čas, vietor sa mení z hodiny na hodinu a tak naskakujeme do džípov a vydávame sa za kolóniou tučniakov kráľovských. Na chrbte cítim pohľad rybára, ako za nami zádumčivo hľadí pridržiaviac si čiapku. Vietor začína silnieť.
Cesta miestami pripomína tankodrom. Motor reve z plného hrdla pri zdolávaní piesočných dún obrastených dlhými steblami trávy, ktoré sa divo metajú v poryvoch vetra. Po skoro 2 hodinách natriasania sa konečne dostávame k pobrežiu.
Už ich vidím z ďaleka, najprv ako čierno biele bodky. Keď sa priblížime bližšie a vystúpime z džípu, prvý tučniak kráľovský si preťapká od nás tak na 3 metre. Sú to ozajstní králi. Biele bruchá sa im trbliecu na slnku a svoju majestátnu postavu, 90cm, vystavujú na obdiv.
Kolónia je ohromujúca, zhruba 2500 jedincov, je to ako virvar a kakofónia zvieracích zvukov. Sme tu v období nedávno sa vyliahnutých mláďat, na prelome februára a marca. Takže v kotli sivých chrbtov a žltých škvŕn dospelých jedincov poľahky rozoznáme hnedé strapaté chuchvalce mláďat. V skutku je to majstrovsky vymaľovaný pohľad na týchto krásavcov.
Mláďatá pripomínajú našuchorené brmbolce, niektoré sa ani nehýbu, skrývajú si zobáky do jemného peria pred vetrom. Držíme si odstup, aby sme ich nerušili. Pomaly sa presúvam za nich, keď počujem: "Tam radšej nechoď“, hovorí George, miestny dobrodruh, zoológ a pre nás na dnes aj "prevádzač ". Krátko si odpľuje a ukazuje naľavo odo mňa na vyblednutú tabuľu - " pozor mínové polia" ." Povedal som, že vás priveziem späť všetkých, s nohami a rukami.“
Ako na povel vycupitá "spoza čiary" pár malých tučniakov typu magellanic, majú čierno bielu kamufláž a ľahko sa v bielom piesku maskujú. Spýtavo zdvihnem obočie a George sa usmeje: " Oni vážia len 4 kilogramy, takže preto tam ty nechoď".
Tučniak kráľovský nie je najväčší, ozajstný obor medzi druhmi je tučniak obrovský, alebo ak chcete tučniak cisársky. Je impozantný, miluje zimu a zahral si aj v Happy feet. No tu ho nenájdete, žije len na Antarktíde. Až na veľkosť sú si veľmi podobní. Najľahšie ich rozoznáte podľa sfarbenia mláďat. Je to trochu nespravodlivé. Kým jeden má škaredokáčatkovské operenie, ten druhý je krásne bielosivý.
"Ideme!", zatlieska George a jeho hlas ma vytrhne z obdivovania akurát sa premiestňujúcej skupiny samcov k oceánu. „Už je neskoro a nestihnete loď. Potom tu budete musieť ostať a po tme sa šoféruje horšie, a ešte cez to zamínované pole. Myslím, že dobrodružstva bolo na dnes akurát dosť.
Ľudia na Falklandských ostrovoch zneškodnili poslednú mínu počas slávnostného ceremoniálu 14. novembra 2020 . Jeho súčasťou bola aj demolácia plotov, čím sa znova otvoril prístup na tamojšie pláže. Podľa Georga , tu však nejaká ta zabudnutá mína ostala, človek ani tučniak nikdy nevie..
Argentína sa dodnes nevzdala nárokov na spomenuté súostrovie. Konflikt v roku 1982 si oficiálne vyžiadal životy 649 Argentínčanov a 255 britských vojakov.
Kolónia sa stíšila , tučniaky majú poobede siestu , vedia dokonca zaspať tuhšie ako v noci alebo skoro ráno. Je čas ich nechať driemať a snívať o tučnom úlovku.
Kým sme sa znovu dohegali do prístavu, na more sadol večerný opar. Už nás čakal náš rybár, strčil nohou do člnu a zakričal: „ Príďte zas, rád si znova na vás vsadím!“.
