Obsedantno-kompulzívnou poruchou som trpela už od detstva. Všetko v mojej izbe muselo byť usporiadané podľa farieb, veľkostí a účelu. Ktokoľvek vstúpil do mojej izby, pozorne som ho sledovala. Ak sa náhodou stalo, že sa dotkol nejakého predmetu a nechtiac ho posunul čo i len o milimeter, okamžite som ho musela napraviť, aby "bolo všetko tak, ako má byť". V opačnom prípade som pociťovala veľmi silný nepokoj. Avšak vtedy to všetci okolo mňa nazývali perfekcionizmom, takže nikomu ani nenapadlo, že by som potrebovala odbornú pomoc.
Počas dospievania sa k mojim "rituálom" pridali mierne úzkosti a depresie. Unikala som do svojho vlastného sveta, do ktorého som nikoho nepustila. Nemala som takmer žiadnych priateľov, a tak som svoj čas trávila sama. Písala som, maľovala, pozerala smutné filmy alebo počúvala depresívnu hudbu. Akokoľvek som sa snažila, neustále som vo svojom vnútri pociťovala akýsi zvláštny, veľmi intenzívny smútok. Začala som navštevovať psychológa.
"Vydržala" som to dosť dlho, prakticky až do svojej tridsiatky. Paradoxne, až po tom, čo som stretla muža svojho života, vydala sa, získala prácu, ktorá ma napĺňa, a dosiahla niekoľko pre mňa veľmi cenných literárnych úspechov, prišlo najhoršie obdobie môjho života. Zrejme sa začalo pomaličky vyplavovať všetko, čo sa vo mne skrývalo po celé dlhé roky.
Raz, keď sme boli s manželom na nákupoch, prišlo mi veľmi zle. Začala sa mi točiť hlava, triasli sa mi ruky a prišlo mi zle od žalúdka. Vybehla som z nákupného centra s nádejou, že sa nadýchnem čerstvého vzduchu a prejde to. Lenže neprešlo. Práve naopak, v priebehu ďalších dní a mesiacov sa to začalo stupňovať.
Po šiestich mesiacoch som sa zdržiavala už len v našom byte. Každý deň som vykladala všetky veci zo šatníka a potom ich roztriedené podľa farieb ukladala späť, každý deň som pozerala cez priezor dverí, či za nimi niekto nestojí, každý deň som sa bála pozrieť do zrkadla s presvedčením, že na mňa bude hľadieť nejaká príšera, každý deň som plakala a uvažovala nad tým, že môj život nemá žiadny zmysel... Bolo načase priznať si, že to už ďalej sama nezvládnem.
Diagnóza znela obsedantno-kompulzívna (OCD) a úzkostno-depresívna porucha. Znie to strašne. Ale viete čo? Uľavilo sa mi. Už som vedela, čo mi je, a mohla som to začať riešiť. Okamžite som začala s liečbou.
Stále sa nachádzam v procese liečenia. Antidepresíva a terapie mi veľmi pomáhajú, hoci "celkom zdravá" už asi nikdy nebudem a vždy tu budú určité obmedzenia. V každom prípade som však vďaka svojim diagnózam pochopila množstvo vecí. Pochopila som, že byť iný neznamená byť zlý, že mať psychické problémy nie je žiadnou hanbou, že deň, keď sa človek cíti dobre, nie je samozrejmosťou. A v neposlednom rade som pochopila, že mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí ma za žiadnych okolností neopustia. Nechcem, aby to pôsobilo pateticky, ale moje duševné (ne)zdravie mi otvorilo oči a taktiež dvere, o ktorých som ani netušila, že vlastne existujú.
Dostať sa z najhoršieho mi však nestačilo. Chcela som "viac". Chcela som, aby sa o tejto téme hovorilo, chcela som, aby v súvislosti s duševným zdravím neexistovali len odborné publikácie. Chcela som, aby existovala aj kniha písaná z uhla pohľadu pacienta. A tak som ju napísala.
Neustále predstieranie, že je všetko v poriadku, je niekedy tým najťažším aspektom pri riešení duševných problémov. Prostredníctvom knihy som však nechcela len zložiť masku, chcem ňou pomôcť ľuďom s podobnými problémami. Nemám manuál na vyriešenie týchto problémov, ale občas veľmi pomôže, keď viete, že v tom nie ste sami. Mojou odmenou za túto prácu bolo množstvo správ od ľudí s podobným problémom, ktoré som dostala na sociálnych sieťach aj mimo nich.
Dnes som iný človek a mám pred sebou o jeden cieľ viac. Robiť osvetu na tému duševného zdravia a bojovať za to, aby sa o nej čo najviac hovorilo. Pretože ľudia s podobnými problémami sú všade okolo nás. Už sa nepýtam, prečo práve ja. Asi to tak malo byť. Veď ako hovorí jeden z mojich obľúbených citátov: "Nikdy nie je neskoro stať sa človekom, ktorým ste mali byť."
