EÚ bola ešte donedávna spolkom liberálnych demokracií. Členské štáty sa líšili kultúrou, jazykom a ekonomikou, ale spájal ich charakter režimu. V prípade Maďarska a Poľska to už neplatí. A teraz sa rozhoduje o tom, či je to OK. To je podstata debaty o tzv. článku 7 Lisabonskej zmluvy.
Európsky parlament tento týždeň hlasuje, či spustiť článok 7 proti Orbánovmu Maďarsku. Keby som bol europoslanec, hlasoval by som za. Keby som mal vplyv na vládnu politiku, presadzoval by som, aby slovenská diplomacia nedržala chrbát Orbánovi ani Kaczynskému, aby sa článok 7, aj so sankciami, voči nim uplatnil. Som presvedčený, že je to v slovenskom národnom záujme.
Rozumiem argumentu, že to môže vyvolať protitlak a posilniť nacionalistov. Rozumiem aj tomu, že potrebujeme v stredoeurópskom regióne stabilitu a nechceme diplomaticky izolovať susedov, lebo oni budú našimi susedmi navždy, aj keď Orbán odíde zo scény.
Prečo je teda tvrdší postup voči Maďarsku v našom záujme? Ten prvý dôvod je prostý: slovenské demokratické inštitúcie stále nie sú také pevné a odolné, ako v starých členských štátoch. Členstvo v Únii zostáva dôležitou garanciou proti autokratickým snahám na Slovensku. Keď však prejdú Orbánovi a Kaczynskému, táto európska záruka stratí hodnotu.
Veríte mu?
Druhý dôvod sa týka fungovania EÚ ako celku. Predstavme si situáciu, že za pár rokov bude v Európskej rade sedieť minimálne jeden klasický diktátor bieloruského typu. Dá sa nad tým mávnuť rukou: asi to pokazí umelecký dojem zo summitových fotiek, ale jednotný trh, euro či Schengen budú fungovať naďalej, nie? To je predsa pre slovenských občanov dôležité.
Nie. Pragmatici odmietajú vidieť, že EÚ nie je primárne ekonomickým projektom. Nie je to združenie štátov, ktoré náhodou zistili, že sa im prelínajú hospodárske či iné záujmy. EÚ stojí a padá na zdieľaných hodnotách - hodnotách liberálnej demokracie, vrátane nezávislého súdnictva. Nielen v mravnom a politickom zmysle, ale aj veľmi prakticky.
EÚ drží pokope, lebo štáty a vlády si vzájomne dôverujú. A dôverujú si preto, že obývajú ten istý hodnotový svet. Diktátor by túto jemnú rovnováhu fatálne narušil. Ostatní sa začnú pýtať: môžeme mu dôverovať, že zabezpečí našim občanov a firmám rovnaké práva na jednotnom trhu? Môžeme mu veriť, že nezneužije spoločné peniaze? Alebo že do schengenského priestoru nepustí ruských špiónov či oligarchov? Ako mu môžeme dôverovať, že v zahraničnej politike nezradí spoločnú pozíciu a nenechá sa kúpiť napríklad Putinom? Ako mu máme veriť, že ak príde do tuhého, nepotopí spoločný projekt, aby sa udržal pri moci?
V momente, keď EÚ začne tolerovať prítomnosť diktátora vo svojich radoch, puto dôvery sa rozpadne. To bude mať následky aj na praktické fungovanie Schengenu či jednotného trhu.
Slovami Masaryka, štáty vznikajú a zanikajú s ideami a zásadami, na ktorých boli vytvorené. To isté platí pre EÚ, ktorá vznikla ako spoločenstvo demokratických hodnôt. Ak stratí vôľu o ne bojovať, jej existencia prestane mať zmysel. Ak EÚ stratí kotvu demokratických hodnôt, európska politika sa opäť stane tým, čím bola väčšiu časť dejín: arénou mocenských záujmov, kde vyhrávajú tí najsilnejší. A to pre krajiny ako Slovensko nikdy nedopadlo dobre.
Ak Vás zaujíma Európska únia a miesto Slovenska v nej, sledovať ma môžete tu.
