Slovenské úrady sa podieľali na nepriateľskej spravodajskej operácii proti inej členskej krajine EÚ. Či už to bolo vedome alebo nevedome, výsledkom je asi najväčšia kríza slovenskej zahraničnej politiky od čias mečiarizmu. Pozoruhodné je, že k nej vyjadrujú všetci, od prezidenta až po nemeckú ambasádu, ale vládny politik, ktorému to priamo vyplýva z funkcie, zostáva ticho – šéf diplomacie Miroslav Lajčák.
Do Nemecka má namiesto toho letieť ministerka vnútra Saková. To je zlý výber. Saková v Berlíne žiadnu dôveru nevzbudí, práve naopak. To mohol ísť rovno Kaliňák.
Mlčanie
Prečo do Berlína neodletel Lajčák, aby osobne uistil nemeckých partnerov, že prípad berieme vážne a urobíme všetko, aby sme ho vyšetrili? O ministrovi je známe, že patrí k workoholikom a dokáže za týždeň zvládnuť aj tri služobné cesty (napríklad keď usiluje o zvolenie do funkcie generálneho tajomníka OSN). Prečo sa dnes len nezúčastnene prizerá, keď sú ohrozené vzťahy so najdôležitejším strategickým partnerom, nehovoriac o povesti Slovenska v civilizovanom svete?
Po dlhom mlčaní Lajčákov hovorca včera oznámil, že minister „celú záležitosť pozorne sleduje“. Vraj ju „považuje za závažnú a je presvedčený, že musia byť podniknuté všetky potrebné kroky, aby sa vyjasnili detaily prípadu“. To je síce pekné, ale v krízovej situácií je to od ministra zahraničia zúfalo málo.
To isté platí o celom jeho úrade. Prečo nevie ministerstvo zahraničia vyprodukovať vyhlásenie, kde jasnými slovami povie, že na dôvere európskych partnerov nám záleží viac, než na obchodoch s komunistickou diktatúrou? Aj takéto stanovisko by bolo viac než nič. Inak to pôsobí, akoby nášho ministra “uniesol" Kaliňák a rozvoj našich zahraničných vzťahov unieslo ministerstvo vnútra.
Diplomati sa nemôžu tváriť, že únos vietnamského občana sa ich netýka. V epicentre kauzy je bývalý Ficov poradca a neskôr slovenský diplomat Quang Le Hong. Nemeckí vyšetrovatelia naznačujú, že práve Quang mohol byť spojkou vietnamskej tajnej služby. Podľa informácií Denníka N to bol Quang, kto dojednával zloženie delegácie do Bratislavy. Ako je možné, že človek s takou povesťou sa stal kmeňovým zamestnancom ministerstva zahraničia a bol vyslaný ako ekonomický diplomat na ambasádu do Hanoja?
Únos je európsky problém..
Celá kauza má však aj dôležitý európsky rozmer, ktorý slovenským politikom a diplomatom uniká. Takmer všetci v EÚ, vrátane slovenskej vlády, roky volajú po tom, aby Únia tvorila jednotný priestor bezpečnosti a spravodlivosti. To znamená, aby európske vlády spoločne čelili bezpečnostným hrozbám: islamským teroristom, daňovým podvodníkom, mafiánskym gangom, alebo nepriateľským operáciám spravodajských služieb, či už ruských alebo vietnamských.
Slovenská blamáž odhalila diery, ktoré v tomto projekte existujú. Únii chýba nástroj na vyšetrovanie prípadov a zločinov s celoeurópskym dosahom (akým je Thanhov únos, ale aj vražda Jána Kuciaka a pôsobenie talianskej mafie na Slovensku), ktorý by zároveň garantoval nezávislosť vyšetrovania od vnútropolitických tlakov a väzieb. V slovenskom prípade to znamená nezávislosť od Kaliňáka s Ficom.
Áno, existuje Europol, OLAF, a najnovšie aj Úrad európskeho prokurátora, no tieto inštitúcie majú obmedzené pole pôsobnosti. V praxi je to vždy na spolupráci národných vlád a ich bezpečnostných zložiek.
Medzivládny model spolupráce však zlyháva - stačí sa pozrieť na slovensko-nemeckú hádku o to, kto kedy čo vložil do Schengenského informačného systému, alebo na postup ministerky Sakovej, ktorá popiera či priamo zametá stopy, ktoré odhalili vyšetrovatelia inej členskej krajiny EÚ. Ako majú Nemci dôverovať slovenskej polícii, keď jej nedôverujeme ani my sami?
… a má európske riešenie
Jedným z riešení je posilniť mandát Europolu, ako navrhuje napríklad frakcia liberálov v Európskom parlamente. Dnes je Europol len platformou na zdieľanie informácií, koordináciu, školenia a technickú pomoc národným policajným zložkám. Rozšírený mandát by mu umožnil vlastné a nezávislé vyšetrovanie kriminality s celoeurópskym presahom.
Duhým, omnoho ambicióznejším plánom, by bolo vytvorenie európskej obdoby FBI: nadnárodnej agentúry s vlastným tímom vyšetrovateľov a spravodajcov, ktorí by mohli vyšetrovať únos na Slovensku, pranie špinavých peňazí cez lotyšské banky, či teroristické bunky operujúce medzi Francúzskom, Nemeckom a Belgickom.
Ak by Únia v roku 2018 mala k dispozícií podobný nástroj, nezávislé vyšetrenie Thanhovho únosu by už nemuselo závisieť od aktuálnej mocenskej rovnováhy v Smere či od nálady generálneho prokurátora. A EÚ ako celok by bola bezpečnejším miestom.
Predstavte si ideálny svet, v ktorom slovenská diplomacia zareaguje na odhalenia o Thanhovom únose nasledovne: v prvom kroku vynaloží maximálne úsilie, aby zmiernila škody na bilaterálnych vzťahoch s Nemeckom a zachránila povesť Slovenska, aj tým, že proaktívne zodpovie všetky otázky okolo vzťahov s Vietnamom.
V druhom kroku si vytýči témy spravodlivosti a bezpečnosti ako novú strategickú agendu v EÚ. Minister prednesie zásadný prejav, v ktorom vyhlási, že slovenská spoločnosť prešla traumatickou skúsenosťou s vraždou a únosom, čo nás presvedčilo o potrebe novej kvalite európskej spolupráce v oblasti bezpečnosti a spravodlivosti, a preto chceme otvoriť debatu o novom mandáte pre Europol.
Poznajúc slovenskú vládu, asi sa to nestane. Pre začiatok by úplne stačilo, keby minister Lajčák nebol ticho.
Update: v utorok večer minister Lajčák zareagoval na moju kritiku vlastným textom v denníku Pravda - https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/479571-diplomacia-bez-hysterie/
