Európa stojí na prahu zmeny. Nech v druhom kole francúzskych prezidentských volieb vyhrá ktokoľvek, bude to moment, ktorý prehodí výhybku dejín, aj tých slovenských. Ak vyhrá nacionalistka Marine Le Pen, Európu to uvrhne do víru nacionalizmu a protekcionizmu, ktorý so sebou môže strhnúť celý integračný projekt. Ak vyhrá progresívny kandidát Emmanuel Macron – čo je našťastie omnoho pravdepodobnejšie – pre utrápenú EÚ to bude šanca na nový začiatok. A pre Slovensko z toho vyplynie otázka: chceme na ňom podieľať?
Prezident Macron znovu naštartuje nemecko-francúzsky integračný motor. Na rozdiel od svojich predchodcov v Elyzejskom paláci má dôveru Berlína aj Európskej komisie, že so štrukturálnymi reformami to myslí vážne. Výmenou bude od Nemecka žiadať súhlas s dobudovaním Eurozóny, s vlastnými politickým inštitúciami, s vlastnou fiškálnou a investičnou politikou, no aj citlivejšími rozpočtovými pravidlami.
Macronov plán obnovy EÚ ale siaha omnoho ďalej. Ako sám vraví, aby EÚ znovu našla vnútornú silu, musí mať „odvahu“ ísť cestou viacrýchlostnej integrácie. Ak bude zvolený, vzrastie tlak na užšiu európsku spoluprácu v bezpečnosti a obrane, v migrácii a azylovej politike, v ochrane životného prostredia, či v sociálnej oblasti – pre tých, čo majú záujem. Ak navyše v septembrových nemeckých voľbách uspeje SPD, viacrýchlostná Európa prestane byť abstraktnou ideou. Stane sa ústredným motívom nemecko-francúzskej spolupráce. Pre Slovensko a Visegrád to znamená jediné: v istej chvíli si budeme musieť vybrať, kam chceme patriť, a čo sme pre to ochotní urobiť. Bude to takpovediac civilizačná voľba. Francúzske voľby nám ju dramaticky priblížia.
Bieda slovenskej diskusie
Vo svetle týchto pohybov vyznieva slovenská politická diskusia o EÚ takmer banálne. V Európe sa schyľuje k novému strategickému usporiadaniu, ale na Slovensku diskutujeme o počte bruselských úradníkov, efektivite dotácií a rušení európskych agentúr. Posledným príkladom je sobotný text poslanca SaS Eugena Jurzycu v denníku N. V ňom obhajuje stranícky Manifest slovenského eurorealizmu voči kritike zo strany Progresívneho Slovenska. K samotnej polemike okolo Manifestu nemá zmysel sa vracať. Jeho pomýlené a vzájomne si protirečiace návrhy sme s Martinom Dubécim rozobrali tu a tu.
Veľkú časť svojho textu Jurzyca venuje kritike tzv. Junckerovho investičného fondu (European Fund for Strategic Investments). Prerozdeľovanie prostredníctvom dotácií – bez analýzy návratnosti – odmieta ako neefektívne, a prirovnáva ho k predraženým PPP projektom. „Ako to, že netlačíme Junckera do projektu Hodnota za peniaze?“, pýta sa Jurzyca.
Je to legitímna otázka. No zároveň úplne irelevantná. Z dvoch dôvodov. Za prvé preto, že kontrolný mechanizmus, po ktorom Jurzyca volá, už existuje, v podobe Európskeho dvora audítorov. Ten si svoju rolu plní presne tak, ako si to poslanec praje. V novembri 2016 Dvor vo svojom stanovisku odmietol plán Komisie na rozšírenie Junckerovho investičného fondu, s odôvodnením, že v tejto chvíli neexistuje dôkladná a nezávislá analýza jeho multiplikačných účinkov na súkromné investície.
Tým druhým dôvodom je, že akokoľvek má zmysel spochybňovať efektivitu bruselskej byrokracie či ekonomickú logiku dotácií, v širšom kontexte ide o marginálnu otázku (napokon, celý rozpočet EU tvorí len jedno percento HDP členských krajín). Podstata európskej krízy spočíva úplne inde: v demokratickom deficite, v náraste neliberálnych a krajine pravicových síl, vo vzájomnej nedôvere členských štátov, v makroekonomickej nerovnováhe v eurozóne, v sociálnych nerovnostiach, v pretrvávajúcich bariérach na jednotnom trhu, či v geopolitických hrozbách zo strany Ruska a terorizmu. EÚ je ako pacient po mozgovej príhode – a poslanec Jurzyca ako liečbu navrhuje odrezať mu dva prsty na nohe.
Progresívne riešenia
Progresívnemu Slovensku vyčíta, že len kritizujeme, a – na rozdiel od SaS – neprinášame riešenia. Mýli sa. V tomto článku aj v odbornej eseji o progresívnej zahraničnej politike jasne hovoríme, ako si predstavujeme progresívnu zmenu v Európe a úlohu Slovenska v nej. Okrem iného navrhujeme posilnenie fiškálnej kapacity a politickej legitimity eurozóny, automatické stabilizátory, liberalizáciu jednotného trhu v službách a digitálnej ekonomike, vytvorenie akcieschopných bezpečnostných zborov EÚ, posilnenie právomocí národných parlamentov v tvorbe európskej legislatívy, či vystuženie článku 7 Lisabonskej zmluvy na ochranu liberálnej demokracie v EÚ. Mimochodom, mnohé z návrhov Progresívneho Slovenska sa zhodujú s Macronovou agendou.
Sú málo konkrétne? V tomto bode uznávam Jurzycovu kritiku. Úprimne povedané, netrúfol by som si, ako SaS, spísať zoznam 23 konkrétnych návrhov reformy EÚ. Samo osebe to vôbec nie je zložité: podobných dokumentov vyprodukujú rôzne think-tanky, politické nadácie, univerzity (aj samotné európske inštitúcie) stovky, od mainstreamových až po radikálne euroskeptické. Problém je v tom, že akýkoľvek seriózny plán reformy by mal spĺňať tri základné podmienky: riešiť podstatu európskej krízy v jej celistvosti, nezhoršovať súčasný stav, a mať aspoň minimálnu šancu, aby sa na ňom zhodli kľúčoví aktéri v EÚ. Väčšina z 23 návrhov SaS nespĺňa ani jednu z týchto podmienok.
Čo odpovieme?
Zvyšok politickej scény na to nie je omnoho lepšie. Ani koaličné ani opozičné strany nemajú ucelenú odpoveď na strategickú otázku, ako si predstavujú miesto Slovenska vo viacrýchlostnej Európe. Premiér Fico tvrdí, že chceme byť v prvej lige, v jadre EÚ, ale vôbec nehovorí, čo tam chceme presadzovať. Pred časom položil moderátor v RTVS túto otázku štátnemu tajomníkovi ministerstva zahraničia za SNS: čím vlastne do EÚ prispievame? On len začudovane odpovedal, že predsa tým, že sme plnoprávni členovia.
Je celkom možné, že o pár mesiacov sa na nás s tou istou otázkou obráti nový prezident Macron a nový nemecký kancelár (alebo staronová kancelárka). Ak sa nezmôžeme na odpoveď, alebo budeme rozprávať o zbytočnej byrokracii a neefektívnych dotáciach, do prvej ligy EÚ skutočne nepatríme.
