Na prvý pohľad je to príťažlivá metafora. Dva byrokratické molochy. Dva veľké útvary, združujúce mnoho rôznorodých štátov. Dve symbolické a neobľúbené centrá – Moskva a Brusel. Dve ťažkopádne impériá za zenitom.
Tá paralela sa ponúka. Včera jej pokušeniu podľahol britský minister zahraničia Jeremy Hunt, keď verejne prirovnal EÚ k žaláru, akým bol Sovietsky zväz. V auguste v podobnom duchu hovoril Richard Sulík a nedávno aj Ľuboš Blaha. Paralela medzi EÚ a ZSSR patrí k najstarším klišé v populistickom slovníku. Zdá sa, že je nezničiteľné.
Prečo EÚ nie je ako Sovietsky zväz? Nasledujúce vysvetlenia sa vám môžu zdať banálne, ale bohužiaľ nie sú.
Žalár
Jeremy Hunt má v jednom bode pravdu: Sovietsky zväz bol žalárom. Držal pokope len vďaka násiliu. Žiadny štát, možno s výnimkou samotného Ruska, nikdy nevstúpil do ZSSR dobrovoľne, ani z neho nemohol dobrovoľne vystúpiť. Brány žalára strážila červená armáda, a rozširoval sa jedine vojenským záberom územia.
EÚ je toho presným opakom. Všetci jej členovia, vrátane Slovenska, vstúpili do EÚ dobrovoľne, na základe vlastného demokratického rozhodnutia. A mnoho ďalších štátov, od Srbska po Gruzínsko, sa do EÚ snaží dostať, rovnako zúfalo a húževnato, ako sa štáty kedysi snažili zo Sovietskeho zväzu utiecť.
Na rozdiel od ZSSR majú členovia EÚ možnosť dobrovoľne vystúpiť, podľa článku 50 Lisabonskej zmluvy. Brexit je toho najlepším dôkazom. Problém Britov, ako na Twitteri vtipne poznamenal írsky diplomat Bobby McDonagh, je v tom, že chcú európsky žalár opustiť, ale ponechať si voľnú permanentku, aby mohli kedykoľvek využívať jeho posilňovňu a jedáleň.
Diktát
Euroskeptici radi prirovnávajú Brusel k Moskve – z oboch miest chodili diktáty, ktoré museli jednotlivé štáty, zbavené vlastnej suverenity, slepo poslúchať. To je číry nezmysel.
Sovietsky zväz bol hyper-centralizovaný totalitný štát. Na papieri sa tváril ako federácia zväzových republík, v realite bol jej pravým opakom. Kým vo federáciách (ako Nemecko či USA) je moc decentralizovaná, v ZSSR bola naopak všetka moc sústredená v rukách komunistickej strany, respektíve Politbyra. Jeho rozhodnutia sa uplatňovali absolútne.
Európska únia je naproti tomu slobodným zväzkom suverénnych štátov. Politická moc je v nej roztrúsená medzi inštitúcie, vlády, parlamenty, samosprávy, občianskych aktérov, súkromný sektor. Najviac moci v EÚ majú demokraticky zvolené vlády v Rade. Bez nich nevie EÚ vynútiť žiadne rozhodnutia. Realita je taká, že Európska komisia – to mýtické imperiálne centrum – nedokáže prinútiť členské štáty urobiť nič, čo sami nechcú. Nechceli sme kvóty, a neexistovala sila, ktorá by nám prerozdeľovanie utečencov nanútila.
Socializmus
Z úst pravicových ideológov často počuť aj ekonomicky ladený argument o tom, že EÚ je podobne ako ZSSR socialistickým projektom, ktorý svojimi reguláciami a všemožnou byrokraciou dusí voľný trh a slobodné podnikanie.
Tento argument ani nejde brať vážne. Sovietsky zväz mal centrálne plánované hospodárstvo, kde trh nielenže neexistoval, ale podnikanie sa kruto trestalo. Naproti tomu EÚ je najväčší priestor voľného trhu na svete.
Dejiny EÚ sú dejinami odbúravania fyzických, právnych a politických bariér – až do podoby, ktorú dnes poznáme ako jednotný trh. Kým ZSSR do sveta exportoval socialistickú revolúciu, EÚ je hybnou silou globalizácie a otvárania trhov v globálnom prostredí.
Pravicoví euroskeptici radi obviňujú EÚ zo socializmu, ale faktom je, že EÚ je dieťaťom európskej pravice: jej základy položili kresťanskí demokrati ako Konrad Adenauer, Alcide de Gasperi, či Robert Schumann. V EÚ majú drvivú prevahu ekonomickí liberáli: v Rade, Komisii aj Európskom parlamente. Preto aj tie európske normy a regulácie, na ktoré euroskeptici hromžia, nemajú za cieľ dusiť slobodné podnikanie, ale naopak umožniť férové fungovanie jednotného trhu.
Úpadok
Posledným z opakujúcich sa argumentov je téza o nevyhnutnom úpadku. Keďže EÚ aj ZSSR boli umelo vytvorené a udržiavané celky, čaká ich vraj rovnaký osud. EÚ sa skôr či neskôr rozpadne pod ťarchou svojich problémov.
Naozaj? Kolaps Sovietskeho zväzu má dve hlavné príčiny. Tou prvou je, že socializmus ekonomicky nestačil na výkon a inovačnú schopnosť kapitalistického Západu. Tou druhou je fakt, že sovietski občania v ňom jednoducho nechceli žiť. Ani samotní Rusi. Pri prvej príležitosti, počas Gorbačovovho uvoľnenia, sa obrátili proti nemu. Treba mať na pamäti, že ZSSR nezanikol kvôli tomu, že sa trhali rebelujúce pobaltské republiky, ale v momente, keď sa rozhodlo odtrhnúť samotné Rusko.
Ako je na tom EÚ? Za posledných 10 rokov si prešla krízami a stále má veľa problémov, ale ekonomicky je na vzostupe. Rast je stabilný, nezamestnanosť je najnižšia od roku 2008. Eurozónu nepostihol žiadny z toľko predpovedaných katastrofických scenárov.
Predovšetkým sa však EÚ môže oprieť o podporu svojich občanov. Na rozdiel od Sovietskeho zväzu ľudia chcú žiť v zjednotenej Európe - napriek nezvládnutej migračnej kríze, napriek ekonomických nerovnostiam, napriek Brexitu, napriek nezhodám medzi vládami, napriek tomu, že ich štát je z času na čas prehlasovaný. Podľa májového prieskumu Eurobarometra 60 percent občanov považuje členstvo v EÚ za dobrú vec, a dve tretiny vnímajú jeho prínos pre svoju krajinu. To číslo je najvyššie od roku 1983. Vo viacerých štátoch požívajú európske inštitúcie dokonca väčšiu dôveru než národné.
Klamstvo populistov
Dôvera vlastných občanov súvisí s najdôležitejším rozdielom medzi ZSSR a Úniou: jedno bola krutá diktatúra, kde vládla komunistická strana a jej tajná polícia, to druhé je spoločenstvo demokracie a slobody, kde vládne právo.
To znamená, že EÚ má omnoho viac spoločných znakov s ktoroukoľvek inou demokratickou krajinou, než so Sovietskym zväzom, a ten má zase bližšie ku ktorejkoľvek inej diktatúre, než k EÚ. Akákoľvek paralela medzi nimi je logický faul a čistá demagógia. To samozrejme nebráni populistom, aby ju používali.
Ak Vás zaujíma Európska únia a miesto Slovenska v nej, sledovať ma môžete tu
