Senátora McCaina som prvý raz stretol ako osemnásťročný novinár. V roku 2002 som pokrýval jeho tlačovku v Bratislave. V prvej chvíli ma zaujali jeho ruky. Paže mal akoby prikrátke, držal ich strnulo, v neprirodzenej polohe blízko pri tele. Keď senátor prehovoril – o Mečiarovom režime, o demokracii, o Slovensku v NATO – bolo jasné, že to nie je obyčajný politik. Hovoril inak ako ostatní. Tvrdo, priamočiaro a zanietene. Z každého gesta jeho strnulých rúk, poznačených mučením vo vietnamskom zajatí, vyžarovala autorita. Už vtedy pôsobil ako zjav z iného politického vesmíru.
Odvtedy som senátora McCaina viackrát stretol na rôznych konferenciách, no tento prvotný dojem vo mne ostal. On bol politikom z iného sveta a z inej doby. Z doby, keď sa politická odvaha nemerala tým, aké kontroverzné názory pustíte do sveta, ale tým, koľko ste za ne ochotní obetovať. Keď sa politická váha merala charakterom a životnými skúsenosťami, nie peniazmi vloženými do marketingu.
V McCainovom životnom príbehu je pozoruhodný jeden moment z roku 1967. Už niekoľko mesiacov vtedy ležal vo vietnamskom zajatí vo väzení Hoa Lo, v bolestiach, so zlomenými rukami, vykĺbeným kolenom a dobodanými genitáliami. Vietnamský režim mu náhle ponúkol, že môže ísť domov, ako strategický ústupok, lebo jeho otec bol významný generál. McCain to odmietol. Spolu s ním boli vo väzbe iní Američania, a on ctil pravidlo, že zajatci sa prepúšťajú v poradí, v akom padli do zajatia. Svojou tvrdohlavosťou Vietnamcov ešte viac rozzúril, takže mu opäť polámali ruky a nožom obnovili zranenia. Zostal v tmavej kobke štyri ďalšie roky. Prežil len zázrakom.
McCainovo správanie je pre bežných ľudí nepredstaviteľné, nezmyselné, popierajúce pud sebazáchovy. Veď kto by si dobrovoľne predĺžil agóniu a riskoval smrť kvôli cti? V tomto zmysle John McCain pripomína skôr románového hrdinu než politika.
Keď hájil svoje postoje v americkej či svetovej politike, robil to s tou istou nezlomnou vôľou, bez ohľadu na to, kde práve stála jeho republikánska strana, verejná mienka, či zahraniční partneri. Takí politici sa dnes už nerodia.
Pravdou je, že keby som bol Američan, Johna McCaina by som nevolil. Na môj vkus bol príliš konzervatívny. S jastrabou ľahkosťou podporoval americké vojenské intervencie ako všeliek na problémy sveta. V kampani roku 2008 fatálne zlyhal, keď si za kandidátku na viceprezidentku vybral Sarah Palinovú, čím pomohol vydláždiť cestu pre pravicový populizmus – a pre Donalda Trumpa.
John McCaina bol, v dobrom aj v zlom, zosobnením tradičnej idey „Západu“: transatlantického spojenectva stojaceho na zdieľaných hodnotách demokracie a slobody. S neochvejnou vierou v univerzálnosť týchto hodnôt presadzoval tvrdú líniu voči k Rusku a všetkým autokratickým a nacionalistických režimom. „Odmietam akceptovať, že naše hodnoty sú morálne rovnocenné s hodnotami našich nepriateľov,“ vyhlásil ešte minulý rok na bezpečnostnej konferencií v Mníchove. Západné hodnoty bránil do posledného dychu aj doma, proti Trumpovi.
McCainova smrť má trpkú symboliku, lebo spolu s ním postupne odchádza do dejín aj samotná idea „Západu“, ktorou žil. Aktívne ju ničí Trump, Brexit a divokí populisti na oboch stranách Atlantiku. Hodnoty Západu však slabnú aj preto, že chýbajú politici ako McCain, ktorí by pre ne dokázali niečo obetovať.
