Po troch mesiacoch začína byť zjavné, ktoré štáty zvládajú pandémiu najlepšie - a odkiaľ by sme mali čerpať inšpiráciu. Nejde o len o to, kto má najmenej infikovaných a mŕtvych. Ide o schopnosť dostať vírus pod kontrolu a napáchať pritom čo najmenšie škody na spoločnosti a ekonomike. V tomto ohľade je svetovým unikátom Južná Kórea.
Po Číne bola Južná Kórea druhou krajinou sveta, kde epidémia prepukla naplno - s podobnou silou a nábehom, ako v Taliansku. Koncom februára rástol počet nakazených exponenciálne a dosahoval až 900 denne. Potom krivka začala klesať, a tento týždeň Kórea hlási už len okolo dvadsať prípadov denne. Celková smrtnosť klesla pod 0,6 percenta. A najmä: v 50-miliónovej krajine zostala po celý čas otvorená väčšina fabrík, obchodných prevádzok, dokonca aj reštaurácií, barov alebo kín. Žiadny lockdown a vojenské kontroly na výjazdoch z mesta.
Ako je to možné? Prvým predpokladom bola rýchlosť reakcie: Južná Kórea, podobne ako Taiwan, spustila krízové plány dávno predtým, než Čína vôbec oficiálne priznala novú epidémiu. Lenže kým Taiwan sa reálne epidémií vyhol, Južná Kórea ju dokázala - podobne ako v Európe ukazuje Nemecko - dostať pod kontrolu.
Juhokórejský príklad potvrdzuje, čo sme tušili: všetko sa láme na schopnosti masívne testovať. Počas prvých štrnásť dní po objavení infekcie Kórea otestovala 120-tisíc ľudí, s kapacitou 10-tisíc testov denne. Testy sú rýchle a dostupné v stovkách centier po celej krajine, vrátane slávnych “drive-thru” kliník. Testovanie teda nebolo obmedzené len na tých, ktorí mali vážne príznaky alebo cestovateľskú anamnézu. To všetko dalo juhokórejskej vláde obrovský informačný náskok na sledovanie a izolovanie nových ohnísk a rizikových skupín, bez nutnosti zamknúť všetkých doma.
Predpokladajme, že vírus s nami bude ešte mesiace a budeme s ním musieť fungovať. V tom prípade je Južná Kórea pre európske štáty lepšou inšpiráciou, než toľko spomínaný ostrov Nový Zéland s jeho totálnym lockdownom. To ale nie je jediné ponaučenie, ktoré si z toho môžeme zobrať.
Nad úspechom Taiwanu či Južnej Kórei je ľahké mávnuť rukou a povedať, že je dôsledkom úplne inej „ázijskej“ kultúry. Mnohí tvrdia, že ľudia vo východnej Ázii sú zomknutejší, homogénnejší a disciplinovanejší než Európania alebo Američania, a preto by ich postupy u nás nemohli fungovať.
Fakt, že Južná Kórea dokáže otestovať 120-tisíc ľudí za dva týždne od prvej infekcie však nesúvisí s konfucianizmom. Súvisí s efektívnym štátnym aparátom, kvalitným verejným zdravotníctvom, a synergiami medzi štátom, vedou a súkromným sektorom. Nie je náhoda, že v Európe niečo podobné zvláda Nemecko či severské krajiny, ďalšie krajiny, ktoré cieľavedomo a dlhodobo budujú silné verejné inštitúcie. Presne o to by sme mali usilovať aj my.
Mimochodom, predstava, že Ázia je "úplne iná", mohla byť aj dôvodom, prečo sme na pandémiou zareagovali neskoro. Mysleli sme si, že pandémie sa odohrávajú iba “niekde v Ázii”. Reálne sme sa spamätali až vtedy, keď začali umierať prví Európania v Taliansku.
Ázii bude patriť 21. storočie. Pandémia ešte urýchli mocenský úpadok “Západu". Okrem iného aj preto, lebo ukazuje, ako nás východoázijské demokracie (Čína je iná kapitola) predbiehajú v efektivite vládnutia. Namiesto toho, aby sme sa vyhovárali na kultúrne odlišnosti, poďme sa radšej inšpirovať tam, kde to má zmysel.
