Ráno ako každé iné, obloha sivá a bezútešná. Premáhal ma strach z prebudenia sa, pretože ma čakala návšteva zubára a lekárky so synom a dcérou. Už len pri pomyslení na zhon a bolesť, kotrá ma čakala som sa nechcela ani zobudiť. Práve pre tieto dôvody som si povedala, že musím urobiť pravý opak a nie lamentovať, ale tešiť sa, pretože by som to možno na poslednú chvíľu všetko odvolala. Najskôr som sa musela odhodlať sadnúť si na miesto spolujazdca, pretože syn má nový vodičák a ja mu slúžim ako kontrola jeho riadenia. S rozbúchaným srdcom pred infarktom a nabitá kopou dávky adrenalínu som mu povedala:
" Tak hoď tam jednotku...!" Zostávalo nám presne pätnásť minút na presun k zubárovi. Pri rýchlej jazde plnej nástrah som na chvíľku zabudla čo ma vlastne čaká. Na vianoce som sa trápila s bolesťami zubov a tak som stále dúfala, že sa to vyrieši a ja tam ani nemubdem musieť byť. Vzadu na sedačke sedela naša najmladšia a tá napodiv ticho zdieľala moje napätie a komentáre k synovej jazde. Neviem či to niekto zažil, ale určite by som nechcela robiť v autoškole.
Ostávalo mi už len päť minút a my sme pomaly prichádzali na preplnené parkovisko, kde mi môj "pohodový" syn predal auto presne pred parkoviskom a za mnou čakali traja netrpezlivý šoféri. Vo mne už vrelo a nadávala som ako histerická žena. Strach ma ešte viac napumpoval. Prvý šťastný okamih bol, že som našla okamžite voľné miesto pre moje auto. Po bleskovom vybehnutí po schodoch sme sa ocitli pri výťahu, ktorý nás mal vyviesť na tretie poschodie. Avšak ten behal z jedného poschodia na druhé, ale trojka to nebola. Až nás zastavili ošetrovatelia na prvom s ležiacim pacientom, ktorí chceli nasilu vojsť, aj keď miesta tam už bolo asi pre jedného človeka. Mala som minútu na to, aby sestrička u zubára otvorila dvere a ja som vošla do siene strachu. Rozhodla som sa teda okamžite:
" Nech sa páči, my vás pustíme a pôjdeme peši." Ozvala som sa a nečakajúc na poďakovanie som sa rozbehla po schodoch. Celá zadýchaná som ešte zakričala synovi a dcére: " Dobehnite na tretie."
Ledva som lapala dych a hneď v tej chvíli ako som dorazila, dvere sa otvorili a ja som bez premýšľania o strachu vošla a sadla si na obávané kreslo. No a nakoniec? Dopadlo to skvele, nič ma nebolelo, platila som málo a ešte milý pán zubár mi odpustil desať centov. Vyšla som o päť minút s úsmevom na perách, kde ma čakali moje dve deti. No a potom to pokračovalo tiež v tomto duchu. U doktorky nikoho nebolo a my sme okamžite vbehli dnu. O päť minút sme boli vonku a opäť s úsmeom na perách. Mali sme ešte nakúpiť maličkosti pre moju dcérku, ktorá rada kreslí a nakoniec aj tam nás už poznajú a predstavte si, opäť mi odpustili 15 centov z ceny. Cítila som sa skvele. Zistila som, že keď som naladená dobre, tak aj ľudia a okolnosti sa tomu prispôsobia:)
