Som Petržalčan, denne však musím merať cestu do centra Bratislavy, niekedy aj trikrát. Snažím sa vyhýbať dopravným špičkám a preto si vždy prvú cestu do mesta plánujem po deviatej hodine. Tento štvrtok to bolo iné.
Bolo treba zariadiť niečo mimoriadne dôležité a preto som moju rannú siestu pri kávičke musel odložiť aj s raňajkami na neskôr. Vážim si svoj čas aj benzín do tátošíka, preto som si vybavil viacej schôdzok v časovom slede za sebou. Zobral som si aj fotoaparát, aby som mohol poslať nejaké foto dunajského nábrežia kamarátovi v Anglicku čo som mu nedávno prisľúbil.
Do mesta som sa dostal v pohode, vybavovanie som mal na Gorkého ulici, ale ani po dvoch prejazdoch priľahlými uličkami som nenašiel parkovanie bližšie, ako na Fajnorovom nábreží. Po vybavení prvej úlohy – najdôležitejšej časti tohto dňa, som si zašiel na Hviezdoslavovom námestí, na raňajky, do miestneho rýchleho občerstvenia. Aj keď mám najradšej domácu stravu, predsa sa tomu niekedy nevyhnem, aby som nebol nútený kŕmiť sa ponúkaným, podľa mňa určite nie moc zdravým jedlom, ktoré neviem prečo, ale moje deti milujú. Najedol som sa, prečítal športové správy v dennej tlači a vybral som sa smerom na nábrežie, kde som mal zaparkované svoje autíčko. V zamyslení som prešiel okolo aút Mestskej odťahovej služby, so záujmom som si prečítal, že ich hydraulické ruky majú nosnosť 2500kg. Hneď mi prebehlo hlavou, že v prípade môjho zlého parkovania, by s mojím autíčkom nemali vôbec problém aj keď plne naložené má pekných 2150kg.
V tom momente, som si ale uvedomil niečo iné, niečo, čo mi v prvom momente zobralo dych a z čoho mi bolo hóooodne nanič.
Pointa bola v tom, že všetkých šesť krásnych žlto-čiernych nákladných áut odťahovej služby, ktoré svojou veľkosťou sa môžu rovnať deviatim osobným autám, stálo na vydláždenej ploche bývalej časti parčíka z pohľadu od SND pred budovou Reduty.
Táto plocha v žiadnom prípade nie je určená na parkovanie, o čom svedčia aj železné stĺpiky ktoré na ňu bránia vjazdu z Palackého ulice. Zaujímavou raritou to bolo určite aj pre nemecky hovoriaceho turistu, ktorý si túto scenériu nenechal ujsť a zväčnil si ju fotoaparátom, ako spomienku na Bratislavu. Vtedy som si spomenul na svoj foťáčik vo vrecku bundy, vrátil som sa späť pár desiatok krokov a spravil si štyri nezabudnuteľné zábery. Škoda, nech hľadám ako hľadám, ale na fotografiách nevidno charakteristickú dymovú stopu, ktorá by mi dosvedčila, že niektoré z nich mali spustené motory. Neviem, či ich vodiči, ich zabudli vypnúť, alebo si
takto dokurovali kabíny vozidiel veď bolo 8,40 hod. ráno a okolo 9° nad nulou, čo sa teplom nedá nazvať. Nuž verím, že vodiči týchto aút, to s parkovaním nemajú ľahké, viem, že práce majú viac ako stihnú, ešte podvečer o 17,00 hod. som videl, že pracujú. Ale aj my ostatní
pracujeme a tiež máme problémy s parkovaním a v prípade, že spravíme to čo spravili oni, bez milosti dostaneme pokutu, alebo nám auto odtiahnu čo je pre nás ostatných vodičov ešte finančne mastnejšie.
Problém však je, že im pokutu nemá kto dať, veď ich spolujazdci sú pracovníci mestskej polície, pre ktorých ako sa ukázalo prišli, aby spolu začali pracovný deň a podľa vyjadrenia sa dvoch okoloidúcich to určite nebol prvý deň, ktorý začína takýmto zvláštnym zvykom.
Keď som sa rozhodol napísať tento článok, pôvodne som premýšľal nad názvom – Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené Volovi – ale uznajte za VOLA seba ani ostatných vodičov nepokladám, ale nebolo by to prvý raz čo sa za tú prvú osobu pokladajú ľudia, ktorým bola zverená nejaká MOC.
