Matnosť svetla presvitá pomedzi stromy a spoločné rozhovory, dýchame posledné dni v roku a tešíme sa pri pomyslení, že sme zase súčasťou týchto končín. Ostatní prstom ukazujú na vrcholy hôr, kým my šúpeme pomaranče, ktorých kyslosť a vôňa nám pripomenie vždy niečo zo zimy. Napríklad to, že zostalo málo času na lúčenia a nijaké jazerá, kde by sme sa korčuľovali, až kým by sa nezotmelo. Jazerá, v ktorých sme sa pretekali v plávaní pod vodou, hádzali po sebe bahno a učili sa mená rýb. Leto, keď sme sedeli na brehu, z vody vyťahovali telo muža zo zlatou retiazkou na krku, tŕpli sme úzkosťou a ľudia sa i naďalej bezstarostne kúpali.
Keď zapadá slnko a les nám pripadá o niečo hustejší než zvyčajne, predstavujem si Beliansku dolinu v zakvitnutom júni so bzučiacim hmyzom. S rovnako fialovým nebom, ako je i teraz, keď sa snažím prijať to, čomu nedokážem porozumieť. A. nám rozpráva o spoločnej večery u babky a o tom, že nevie, kde sa ocitne najbližšie mesiace. Pod nohami šuští lístie, je ho akosi priveľa. Dnes sa už nemáme kam ponáhľať. Keby bolo snehu veľa, možno by sme kráčali príliš dlho, v mraze by sa nám zle dýchalo aj rozprávalo, pohrúžení do vlastných myšlienok by sme pozerali iba na hlboké stopy pred sebou.
Je však pokojne, vôbec nefúka, schádzame dole a občas takmer utekáme. Niekedy si myslím, že v lesoch aj vzájomnosť slov nadobúda trochu iný rozmer. Vtedy si spomeniem na posledné veterné dni, na nočnú ulicu s horúcou medovinou v plastovom pohári, popadané konáre na chodníkoch a tiež na darovanú kresbu krajiny, ktorú sme v novinovom obale zabudli na streche auta. Rehocú sa, keď im opisujem, ako bezmocne doma suším zvlnený a trochu rozmočený výkres, ako sa snažím zachrániť námahu niekoľkých prebdených nocí.
Ostáva nám už len pár minút kráčania vlhkou trávou na sklonku dňa, vo vzduchu sa snažíme zachytiť túto bezprostrednosť teplého decembra. Chvíle, čo nie sú krehké a zraniteľné, ale voňavé a oslobodzujúco živé.
