Celé to začalo začiatkom školského roka 2013/2014 – pravda tým najdôležitejším. Vošla som do zadného areálu, kde čakalo nespočetne veľa detí, učitelia sa dívali na hodinky a pán riaditeľ presúval mikrofón. Inak to tam bolo rovnaké – počmáraná hala a preliezačky, o ktoré sme sa báli oprieť. Nuž, zvítala som sa so spolužiakmi a kamarátmi, ktorí sa ani za tieto prázdniny príliš nezmenili.
„Skúška, skúška, raz, dva, tri, raz, dva, tri. Tak. Srdečne vás vítam v novom školskom roku 2013/2014..“ začal náš fúzatý riaditeľ slávnostný príhovor na zahájenie nového školského roka. Búrlivým potleskom sme odmenili pána riaditeľa za pekne spracovaný príhovor a potom sme sa každý pobrali do svojich tried. Dostali sme rozvrh a potešila som sa, že ani toho roku nám nedali 7 hodín. Na ďalší deň sme mali prísť s učebnicami.
Učitelia nám snáď na každej hodine pripomínali, že toto je posledný rok a nech sa aspoň teraz trochu snažíme, aby sme na prihlášky mali čo najlepšie známky. Samozrejme, že to tak nebolo – aspoň teda v prípade niektorých mojich spolužiakov. Počet neospravedlnených hodín sa v triednej knihe zvyšoval rýchlosťou svetla a na konci roka nabral závideniahodné tempo. No kým niektorí blicovali, ja som chodila po súťažiach a vylepšovala známky na polročné vysvedčenie, ktoré iba v tomto roku bolo dôležitejšie ako to koncoročné.
V druhom polroku nabralo všetko oveľa väčšie grády, keďže nastal čas monitorov a prijímacích skúšok. Nakoniec ma vzali na tri školy a nastal problém – vybrať si. Uvažovala som veľmi dlho, radila som sa s mnohými ľuďmi až som si nakoniec vybrala bilingválne gymnázium. Po monitoroch a prijímacích skúškach nastali koncoročné písomky a keďže koncoročné vysvedčenie som chcela mať čo najlepšie (predsa len, bolo posledné na základnej), nastalo poctivé učenie.
Písomky boli úspešne zvládnuté a posledné júnové dni sme drhli lavice, balili učebnice a lepili zničené nástenky. Aj tento rok nebolo výnimkou rozčuľovanie sa našej pani učiteľky triednej za to, že v balíkoch chýbajú učebnice. Pre mňa to bol skutočne zvláštny rok. Zo všetkého najviac som sa tešila na deň koncoročného vysvedčenia. Opäť sme sa pobrali do zadného areálu, ktorý sa mi ale zrazu zdal celkom iný. Všetko bolo iné. Uvedomila som si, že tie nádherné brezy, vysoké topole a vôbec celú školu vidím posledný krát.
Pán riaditeľ koncoročným príhovorom opäť nesklamal. Porozdávali sa knižky pre najlepších žiakov v triede (dokonca aj mne sa jedna ušla) a vybrali sme sa do tried. Pani učiteľka zapla projektor, ktorý pokojne visel na strope, stiahla plátno a púšťala nám fotky z kadejakých našich výletov. Pri nejednej z nich sa mi tisli slzy do očí. Nakoniec sme sa dostali k fotkám z rozlúčkovej. Potom nastala debata a pozrela som sa z okna. Všetky záhradky, všetku prírodu naokolo i vrchy Karpát som sa snažila nahnať do pamäte, pretože som vedela, že taký výhľad už nebudem môcť zažiť.
