Obloha sa zatiahla do pochmúrna. Tým sa predstavenie len začalo. Okno odrážalo svetlo z jasných bleskov, ktoré svišťali mestom ako o život. Blesky boli herci, hromy zvukové kulisy. Dažďové kvapky sa stali obrazovými kulisami, rýchlo stekajúc do vysušenej pôdy. Suchá tráva sa návštevníčke búrke potešila, keďže dážď krajinu často nenavštevoval. Namiesto zelenej farby bola tráva skôr žltozelená s hnedastým nádychom. Už dlhú dobu sa tráva pýtala na slečnu búrku tichým šeptom.
Príbeh pokračoval druhým dejstvom. Dážď naberal silnejšiu intenzitu. Blesky sa naháňali nespočítateľnou rýchlosťou. Hromy boli také hlasné, že by ich prehlušil len pád meteoritu. Obloha sa spochmúrnela do antracitovej farby. Všetci boli na scéne naraz, vznikol tak dokonalý chaos.
Tretie dejstvo. Chaos ustupoval. Dážď zoslabol na minimálne hodnoty až napokon zmizol úplne. Blesky sa ešte chvíľu poprechádzali po javisku. Hromy ešte zopár ráz zaduneli. Len tak, pre efekt. Tráva mala smäd zažehnaný, predstavenie sa skončilo.
Matka príroda, režisérka predstavenia, znova ukázala, čo v nej je. Takéto predstavenie dokáže ukázať len ona.
