Spánok je to najcennejšie, hneď po dieťati, čo matka má. Najskôr ho má málo (žalostne, existenčne málo) a miluje ho. Postupom času sa to zlepšuje, spánku pribúda a matka ho miluje o to väčšmi. Niekde som čítala, že keď človek o sebe hovorí v tretej osobe, chce sa akoby dištancovať od samého seba, od svojej vlastnej reality. U mňa to je naopak a nehanbím sa priznať, že často so synom vyspávame pridlho na to, aby sa ten deň niesol v nahodenom bežnom režime. Doslova kradneme spánok iným matkám a lenivo vylihujeme s jemne previnilou slinou stekajúcou po voňavom vankúši.
Bolo to už niekoľko nocí, čo túto moju slasť krátila neprestajná bolesť zubov. Aspoň v noci mi zvykli dať pokoj a vystačiť si s dávkou analgetík, ktoré dostali cez deň. V hlave mi stále znela tá známa veta: Radšej rodiť,radšej rodiť ako ísť k zubárovi! Poviem vám,nikdy som si tak veľmi nepriala, aby som bola tehotná a nejako to s tým zdravím vyčejndžovala.
Čau zdravie, ja viem, že teraz riešiš tie zuby,ale nedalo by sa nejako dohodnúť?Vieš, že by som radšej odrodila zas a tie prekliate zuby si necháme na neskôr? Hm?
Nič.Ticho.Len bolesť. A akési amorfné bzučanie v uchu na bolestivej strane.
Počuj, ak si vyberáš partnera, vyber si niekoho, kto vie občas za teba spraviť správne rozhodnutie.Áno,áno, vraví sa, že najlepšie je posrať si to po svojom, ale všetkého je občas dosť a keď to ignoruješ vytrvalejšie ako by sa malo, vtedy by mal zakročiť partner a vyhodnotiť situáciu. Riešiť problém.Použiť donucovacie prostriedky. Robiť ti zlé veci, aby ti bolo neskôr dobre.
Presne takto ma môj muž odviedol na zubnú pohotovosť a stal sa súčasťou mojej nočnej mory počas dňa. Dlhá chodba a na konci zeleno blikajúci nápis Zubná pohotovosť. Chvíľu budil dojem niečoho, čo ti chce vlastne pomôcť, ale rýchlo som precitla z tohto snového komplexu. Bože, mať tu tak za hrsť lexaurínu...
Precitla som až v kresle, kde som zubárke v bezdôvodne kvietkovanom tričku vysvetľovala, že som bola u zubára pred piatimi rokmi,ale už som objednaná na štrnásteho augusta. ,,A to Vás objednal pred tými piatimi rokmi?" v ordinácií sa rozlial hurónsky smiech a ja som v tej chvíli pochopila, čo je táto tetuška zač.
Ona bola prezlečená karma. Karma, kámo! Čo príde raz za čas, aby ti dala po papuli a vytrela zrak tým, čo si pokašľal.
Pichla mi injekciu.Vytiahla nerv. Len tak. Bez lásky.Slzy mi stekali po tvári, pretože anestéza nezabrala a cez to mokro sa predierala veta: ,,Užívajte si to, to ste si sama vypestovala."
Keby mi nevykala, bejby, tak jej vrazím, ale mala som rešpekt. Voči sebe. Až v tej chvíli som konečne prebrala zodpovednosť za svoj chrup- to znie hrozne- za svoje zdravie. (robím si srandu, zodpovednosť som prebrala až dva týždne potom, keď som šla na preventívku). Zaplatila som poplatok štátnemu zdravotníctvu a čakala som pochvalu a pohladenie ako veľké statočné dievča. Nič nebolo.Iba mäkký šťastný pohľad môjho muža, že sa konečne v kľude vyspí.
Chcela by som,aby tento príbeh mal peknú pointu a veru ju má. Ľahostajnosť si pýta svoju daň, zlatko. Všade. Vo všetkom. tak sa pozri na seba, do seba a okolo seba, č ti náhodou niečo neušlo a čo by sa dalo ešte zachrániť.
Mier!
