Potrebu ukazovať sa som pocítila v puberte, hneď po tom ako zmizla potreba schovávať sa. Celkom logické. U niekoho to má nežnejší spád, v mojom prípade ma hormóny doviedli až na pranier verejného posúdenia všetkých psychických deviácií i predností. Raz mi môj psychológ povedal, že sa môžem vyrozprávať v jeho ordinácií, kedy len chcem, ale platiť budem ja. Alebo sa môžem vyrozprávať na javisku a platiť budú mne. Sophina voľba. Ale stalo sa.
Bagatelizujem, ak nepriznám, že časom som si začala svoje psychické problémy upravovať,pripravovať,štylizovať,prekopávať so synonymickým slovníkom,opakovať pred záclonou a v prípade núdze aj vymýšľať. Lebo za to beriem peniaze. A peniaze okrem toho, že sú super, prinášajú so sebou aj zodpovednosť. Nemyslím tak, že nechaj ženu prejsť s plnou peňaženkou cez Aupark a počkaj čo sa stane. Lebo ak sa nezodpovednosť priamo úmerne rovná rýchlosti akou dokáže žena minúť zarobené prostriedky, tak prosím, vymyslíme na to olympiádu. Konečne niečo vyhrám.
Myslím, zodpovednosť voči ľudu, ktorý platí za to, že počúva môj škrekľavý hlások. Tá zodpovednosť tiež zahŕňa, že robíš srandu aj vtedy, keď ani jedna bunka v tvojom mozgu nesúhlasí s aktuálnou činnosťou. Keď na tú srandu vôbec nemáš pripravený život. Alebo teba zastihol život nepripravenú. Lebo aj to sa stáva. Sme ľudia. A vieme byť niekedy smutnejší ako psík, ktorého po týždni dovolenky vyzdvihne majiteľ zo psieho hotela. (tieto psy inak podľa mňa vôbec nie sú smutné, pokojne to experimentálne vyskúšam ak nesúhlasíte...strčte ma na týždeň do hotela s 24hodinovou starostlivosťou a smutná budem až keď sa pre mňa vrátite)
Som obyčajná žena a aj keby som nikdy nenadávala na javisku, ver mi, že doma si zanadávam. A viem, že aj ty. Viem, že aj tá pani v rokoch pre ktorú sme vulgárne prasce nepoďakuje svätému Antonovi, keď si takmer odreže prst na bravčovom karé. Na nič sa nehráme aj keď stojíme na javisku, my sami sme odrazom doby, ktorú žijeme. A boli by sme poriadne deformovaným zrkadlom, ak by sme ti recitovali ódy vo veršoch na politickú situáciu.
Už sa bije, už tam stojí
rytier Fico v jasnej zbroji
Samozrejme, vulgarizmy môžu byť efektívne použité aj v prejave, alebo môžu byť len barlou pre mrzáka s nedostatkom slovnej zásoby. Ale to sme už takmer pri kolegoch z inej temnejšej zostavy. Sme ľudia a snažíme sa byť sami sebou, ale zároveň preberať zodpovednosť za to, že sa na nás pri našich výlevoch či úvahách niekto pozerá a dokonca si za to zaplatí. A preto ma kurevsky urazilo ak niekto povie, že robiť si srandu je len taká ,,sranda". Stačí ak šušleš alebo nadávaš. Ak ideme podľa tejto logiky, tak na to, aby si bol žeriavnik stačí, že vieš ako vyzerá žeriav a vieš sa tváriť ako žeriavnik. Potom za žeriavovanie môžeš brať peniaze a zodpovednosť preberieš až vtedy, keď niekomu prejdeš po hlave. Pri najhoršom.
Celkovo na Slovensku žijeme trend, že ak ťa niečo baví, nemala by to byť tvoja práca. A ak je to tvoja práca a baví ťa, niečo nie je v poriadku. A PánBohOchraňuj ak je to niečo jednoduché alebo aspoň to tak vyzerá! Jednoznačne si za to potom nezaslúžiš uznanie. Ale, dámy a páni, tak by to malo byť. Keby sme všetci skúsili ľúbiť, to čo robíme, nenakričí na teba sestrička u lekára. Dobre, to už je trochu scifi. Poďme k téme.
Ja som za seba podala slabšiu obhajobu vzhľadom na nízky biostupeň. Cieľom mňa a mojich kolegov zo Silných rečí (hrdo sa hlásim k formácií) je len rozosmiať vás. A ver mi, že občas to je poriadna makačka. Skús si to doma s manželkou alebo rodičmi či kamošmi. Len tak sa postav a povedz im vtipy.A nech nie sú z internetu. Najlepšie ak si potom aj vypýtaš prachy. Ak práve nemáš svoj deň, nevadí. Choď do toho aj tak. Bude to autentické. A ak sa ti to podarí a dokonca celkom ľahko, tak potom...potom sa ozvi.
HESLO DŇA: Keď sa mi niečo nepáči, tak sa nepozerám.
