Mám rada spontánne a reálne rozhovory. Keď sa ani jedna strana nemusí do ničoho nútiť a keď má rozhovor aj nejakú výpovednú hodnotu. Trápne momenty nastávajú v spomínaných hromadných dopravných prostriedkoch, na ulici, na Facebooku, vo výťahu alebo v práci. Určite poznáte klasické otázky „aby reč nestála“: „Ako sa máš/(tvoja rodina)?“, „Aký si mal/a víkend?“, „Kam pôjdete na dovolenku?“ (pred sviatkami: „Už máte nakúpené darčeky? Navarené, upratané...?“), „Ako budete tráviť leto? Chystáte sa niekam?“, „Ach, to počasie...zima/teplo, však?“, poprípade riešenie momentálnej politickej a spoločenskej situácie na Slovensku a vo svete. Krátke rozhovory majú byť svieže a zábavné. Žiadne hlboké a zmysluplné odpovede. Príliš osobné otázky sú neprípustné. Čaká sa zdvorilosť, šťastné a neutrálne odpovede. Iné odpovede nie sú vítané. Dovolím si povedať, že celý rozhovor je predvídateľný. Dopredu čakáte odpoveď na otázky, ktoré kladiete. Zvyčajne je krátky rozhovor trápny a nudný, pozeráme sa na hodinky alebo na dvere, aby sme mohli čo najskôr odísť. Takáto konverzácia je ako šach, v ktorom obaja hráči vedia nasledujúci ťah toho druhého. Ponáhľame sa, hovoríme si, že skočíme na kávu a porozprávame sa viac ale obe strany vedia, že zmienka o káve príde pri ďalšom podobnom náhodnom stretnutí.
Zdvorilostný rozhovor zvyčajne začína otázkou: „Ako sa máte/máš?“. Je to fráza, ktorej odpoveď len málokoho skutočne zaujíma. Štandardne sa očakáva, že odpoviete „Dobre“. Často sa stretávame s dvoma extrémami: druhá strana sa začne – z nášho pohľadu – chváliť (po mysli nám vtedy paralelne chodí: „Ach jaj, ona/on sa ale má! A čo ja?“) alebo naopak začne vymenovávať všetko v negatíve a to si zase v duchu hovoríme: „Prepána, prečo som sa vôbec pýtal/a? Už meškám...“ Niektorí túto otázku dokonca považujú za povinnosť. Nemusíme sa však pýtať len zo zdvorilosti, len preto, že práve trčíme spolu vo výťahu alebo v MHD. Niekedy stačí len pozdrav a úsmev. Rozhovor by mal prísť sám a od srdca, nie z donútenia. Na vysokej škole som poznala človeka, ktorý túto otázku v konverzácii preskakoval a aj pri neznámom človeku prišiel s návrhom témy a buď sa v téme stretli alebo nie. Niekto môže namietať, že je rád, ak sa ho niekto spýta, ako sa mu darí. Ale naozaj chce, aby sa ho niekto opýtal len preto, lebo „sa to patrí“?
Som introvertný ambivert. Nemám rada, ak sa musím do rozhovoru siliť a rozprávať len preto, lebo je spoločenská nutnosť rozprávať. V neznámom prostredí som spočiatku ticho. Nie preto, že by som bola nespoločenská, naopak ja mám ľudí veľmi rada, ale ja ľudí zvyknem najskôr pozorovať, počúvam ich. Tak zistím, čo majú radi, čo ich teší, čo ich nezaujíma a nemajú radi. Na základe toho môžem z týchto informácii čerpať a nemusím sa pýtať otázky, na ktoré už dávno poznám odpoveď. Zároveň viem, ktorý človek ma oslovil a s ktorým si nebudem rozumieť. V rozhovoroch mám rada myšlienku a hĺbku. Môžete sa so mnou rozprávať len tak o vzťahoch, o tom, čo ľudia robia a koho poznajú ale nejako veľmi neoslníte. Nechcem pôsobiť odmerane. Je iné byť bútľavou vŕbou a skutočne niekoho vypočuť a pomôcť a iné len donekonečna počúvať, že „on mi zase nenapísal a on je taký blbec.“ Riešiť stále mužov – čo urobili a čo neurobili – to je nuda. Milujem, ak má človek všeobecný prehľad, ak ho stále zaujímajú nové veci, je otvorený novým názorom a počúva. Rozhovory pri káve v kancelárii o počasí nie sú naozaj až tak veľmi pre mňa...
