Dnes sa stáva čoraz väčšou zriedkavosťou stretnúť sa so zdvorilosťou a priateľskosťou. Ak niekto prejaví milé správanie a podá pomocnú ruku, je chápaný ako miestny hrdina. Očakáva sa totiž hrubé či neosobné správanie alebo v najlepšom prípade priamo ignorancia. Priateľské a ústretové správanie pôsobí prekvapujúco. Niektorí z nás odpovedajú rovnako ústretovo, iní sú prinútení byť nasilu zdvorilí. Mnohí z nás si však priateľské gesto vysvetľujú ako prejav zvýšeného záujmu o ich osobu. Ženy majú bujarú fantáziu už keď sa na ne usmeje a pozdraví sympatický muž. Okamžite si predstavujú ako sú zaňho vydaté a majú minimálne dve deti. A už aj vedia, aké mená by im dali. Ale ani muži nezaostávajú v predstavách. Žena, ktorá sa na nich usmieva je ihneď podozrivá a treba si na ňu dávať pozor. Zdvorilý muž alebo žena je často ako prírodný úkaz. Máme pocit, že takto milý/á je len ku nám. Nie, nie je. Moja kamarátka vo svojej práci rada varila svojim kolegyniam a kolegom každé ráno čaj. Bolo to jej priateľské gesto, ktoré sa u niektorých nestretlo s pochopením. Pýtali sa jej čo tým sleduje. Nebolo za tým nič. Chcela len potešiť. Priateľské gesto okamžite neznamená, že sa očakáva protislužba alebo zámer, že toho druhého potrebujem pre svoj prospech.
Uznávam, že dnes máme problém rozlíšiť, kedy je človek priateľský a kedy naozaj flirtuje. Ak nám však muž/žena podrží dvere, nie je to flirtovanie. Ak nás muž/žena pri vstupe do miestnosti pozdraví a usmeje sa na nás, nie je to flirtovanie ale slušnosť. Ak nám muž/žena pochváli zovňajšok, nie je to flirtovanie, skôr poklona. Ak má muž/žena dlhú chvíľu vo vlaku a chce sa s nami rozprávať, nie je to flirtovanie. Ak nás muž/žena pustí v rade pred seba, nie je to flirtovanie. Ak nás muž/žena osloví v čakárni, nie je to flirtovanie. Ak nám muž/žena uvoľní miesto v dopravnom prostriedku, nie je to flirtovanie. Ak sa nás muž/žena spýta, ako sa máme, nie je to flirtovanie. Všetko je to bežná sociálna interakcia. Patrím k srdečným a priateľským ľuďom. Rada sa na ľudí usmievam, pomôžem, vysvetlím, porozprávam a objímam. Pri rozhovore sa občas dotknem ruky toho, s kým sa rozprávam. Nesledujem tým nič. Veľmi rada sa na ľudí pozerám. Je vskutku zaujímavé často sledovať kontrast ich očí a slov, ktoré im vychádzajú z úst. Možno preto niektorí nemajú radi priamy pohľad do očí. V mojej povahe je byť milá a usmievať sa. Na svete sú jednoducho ľudia, ktorí chcú druhým priniesť krajší deň. Nič viac.
Pri tejto príležitosti ma napadlo aj iné. Všimla som si, že rozlišujeme aj možnosti zdvorilosti a priateľskosti. Ak nás osloví a usmieva sa na nás človek v našom veku alebo mladší, vnímame to pozitívne. Lichotí nám to. Ak nás osloví starší človek, považujeme to za obťažovanie. Ako si dovolil osloviť nás? Nevnímame, že ten muž alebo žena možno žijú sami a nemajú sa s kým rozprávať. Pozeráme sa na to, že on/ona obťažuje nás. Často od nás títo ľudia nechcú nič, len pár srdečných slov. Pochádzajú z generácie, keď slušnosť bola úplne samozrejmá vec. Vždy sa dá takýto rozhovor slušne ukončiť. Je mi ľúto, že sme sa dostali do bodu, keď zdvorilosť je nedostatková. Škoda. A čo vy? Aký máte na to názor? Veľmi rada si ho prečítam. :)
