V životoch každého z nás sa nachádzajú ľudia, ktorí neprestanú ostatných obviňovať za to, ako zranene sa cítia. Často od nich odchádzame s pocitom zlosti a trpkosti. Hnev zranených ľudí ubližuje predovšetkým im samým. Kamkoľvek sa ohliadnu, nachádzajú okolo seba ľudí urazených, ublížených, zranených. Treba si uvedomiť, že zranená reakcia druhých na nás nie je o nás, je o nich. Urážanie je zbytočné. Tak ako sa zranení ľudia pozerajú na iných, pozerajú sa na seba. Robia to pritom podvedome a nevedomky. Ľudské reakcie na udalosti každodenného života vychádzajú z minulosti a negatívnych alebo pozitívnych skúseností, ktoré ľudí vedú k ich utvrdenej pravde. Ňou nazeráme na okolie a ňou hodnotíme ostatných. „Naša pravda“ však nemusí byť skutočnou pravdou – je to len obranný mechanizmus, aby sme neboli zranení ešte viac. Tí z nás, ktorí sú najviac zranení urobia čokoľvek, aby ochránili to málo úcty hlavne k sebe. Ich realita sa stáva pokrútenou. Vytvorí sa hrubá stena alebo múr, cez ktorý nikto neprenikne. Vychádzajú z neho len rany. Zranení ľudia sa nehnevajú na seba, hnevajú sa na druhých. Príkladom je zranená žena po rozchode. Vyhlasuje do celého sveta spoločne s kamarátkami: „Všetci muži sú rovnakí!“. Následné hocijaké konanie mužov, ktorých v živote stretnú, sa zmení na frázu: „Typickí muži.“ Mohol im muž naozaj ublížiť, avšak nesprávne konanie mohlo byť aj na ich strane. Ich pravda bude však jednoznačne často protimužská. Ani muži nie sú v tomto pozadu. Stačí nesprávne konanie alebo pocit nesprávneho konania jednej ženy a všetky sú v jednom vreci.
Ak prežívame v živote šťastie, radosť a lásku nemáme dôvod myslieť na zlé a druhým priať zlo. Ak však prežívame vnútorný zmätok, pochybnosti o sebe, krivdu, nenávisť a zlosť nechceme sa v našom trápení cítiť osamotene. Zraňujeme. Vďaka tomu cítime spokojnosť. Už sa vedľa nás tak hlúpo nesmejú, už nie sú šťastní a neradujú sa. Už nie sme jediní, ktorým zmizol úsmev z tváre, ktorí sa hnevajú, nie sme jediní, ktorí trpia. Racionálne zmýšľanie a logika idú na oboch stranách bokom. Sme len klbko nahnevaných hormónov, ktoré koná impulzívne. Je totiž jednoduchšie reagovať ako odpovedať. Naše srdcia a mozog sú v trpkom väzení. Každý z nás žije jedinečný život, v ktorom čelíme rôznym súbojom. Niektoré vyhráme jednoducho, iné zvládame ťažšie. Niektorí z nás majú to šťastie a životom plávajú bez problémov, pre iných je život jazda na húsenkovej dráhe, keď sa takmer stále ocitajú na jej hrane. Prechádzať len tak okolo niekoho, kto je zranený však tiež nie je spôsob riešenia problému. Ignorancia spôsobuje ešte väčšiu zatrpknutosť. Cesta k vyliečeniu srdca spočíva v porozumení druhej strany, vcítení sa do toho, prečo druhá strana ubližuje. Človek okolo seba nekope a nehryzie bezdôvodne. Je skôr akési volanie, aby si ho niekto všimol. Niekedy len stačí nájsť si na seba čas a pokojným hlasom povedať: „Som tu a počúvam ťa. Môžeš mi dôverovať. Spolu to zvládneme.“ Odpoveďou na zranenie by malo byť odpustenie, pochopenie a láska. Veľa lásky. Každé srdce, nech je akokoľvek zranené a zatrpknuté, túži po láske. Je to v našej prirodzenosti. Nie sú to frázy. Odpovedať na hnev a nenávisť hnevom a nenávisťou je zničujúce. Rany sú stále hlbšie a hlbšie a my viac a viac kričíme od bolesti. Každý z nás chce byť vypočutý, pochopený, milovaný a chce mať pevnú zem pod nohami. A tou pevnou zemou pod nohami je pocit, že nie sme na život sami. Túžime vždy, keď sa za seba obzrieme, nájsť niekoho, kto tam stojí s rukami pripravenými chytiť nás, keď začneme padať.
Vianočné obdobie je úžasnou možnosťou pozrieť sa do nášho vnútra. Zastaviť. Zamyslieť sa. Vpustiť do svojho srdca pokoj a šťastie. Kresťanovi by som povedala, že nastáva obdobie príchodu Lásky a Nádeje, ktorá lieči všetky ranené duše. Nekresťanovi (nepoužívam pojem ateista, pretože skutočne neveriaci človek neexistuje – každý v niečo verí len to nenazýva Boh) by som zas povedala, že o pár dní príde nový rok a nová možnosť na reštart. Nech bol starý rok akýkoľvek nepodarený, nech sme stretli hocikoho, nikdy nie je neskoro začať odznova. Aspoň sa o to pokúsme.
