Stačí, keď sa ráno postaví...

 Už občas kvalifikácie sa ukázalo, ako klameme sami seba. Vraj výborne rozohraná skupina, konečne kvalitne zložený tím, ktorý má šancu postúpiť. A to sme v priebehu dvoch rokov uhrali dva poriadne výsledky – remízu v Rusku a výhru nad Nemeckom (škoda že nekvalifikačnú). Trápne remízy v Lichtenštajnsku a Lotyšsku, takisto domáca s úplne zdecimovanými Rusmi sa označili ako náhody a nehody, jeden bod z dvoch zápasov s Portugalcami ako nehoda. Hlavne že sme to dotiahli až do baráže. Najväčší úspech slovenského futbalu. Lepší súper ako Španielsko ani nemohol byť. Tam dáme nejaký gól, uhráme sympatickú remízu a potom ich doma o jeden porazíme. Hm, ako pekne klameme sami seba.
 Novinári sa po prehre v Madride predbiehali v tom, kto skôr a viac osočí jednak rozhodcu (ako obvykle, hlavná príčina našej prehry - udivuje ma, že tento názor zdieľajú aj ľudia, ktorí inokedy zvyknú mávať úsudok triezvy) a takisto trénera Galisa za jeho extempore pri autovej čiare. Trochu schizofrénie? Možno. Ale nikto z týchto zúrivých reportérov nenapíše pravdu o tom, že keby sme počas minulého roka naozaj hrali tak dobre, ako sa písalo, mohli sme mať na konte minimálne o 6 bodov viac a priamy postup vôbec nemusel byť nereálnou alternatívou zakončenia kvalifikácie.
 Ale to by na nás asi bolo priveľa. Keď už je tu úspech jedného klubu v prestížnej súťaže, načo by sme z neho skúsili ťažiť aj pre národný tím... radšej nech nastúpi tých pár spoľahlivých, ktorí nevybočia z cesty a nedovolia nám zamýšľať sa nad tým, ako len zohnať lístky do Nemecka. Typicky slovenské – stačí keď sa ráno postaví, vrznúť si už netreba...