Viem, že sme sa rozišli. Ty to asi ani nevnímaš. Ja až príliž. To je to, čo nás ľudí robí tak nádherne odlišnými. Včera padali hviezdy. Tie, do ktorých som vkládala všetky svoje myšlienky a túžby, keď som sa rozprávala po nociach s oblohou o ich výnimočnosti. Stali sa pre mňa veľvyslankyňami akéhosi druhu nádeje. Ale včera začali padať jedna po druhej. Akurát včera, keď sme my dvaja už pár dní do počtu neboli spolu. A zanechávali za sebou dlhé ligotavé pásy. Rezali nočnú oblohu, alebo to boli ich slzy?.. To neviem. Vlastne to neboli hviezdy, lebo to, čo nimi nazývame je už len milióny svetelných rokov starý výbuch. Takto nás klamú a dávajú nám nádej, že tam niečo je. Občas sa správaju ako ľudia. Tak som si včera spomenula na teba. A predstavila si, či ten pocit, ktorý vo mne vyvolali by bol iný, keby si tam pri mne stál. Možno áno, keďže nie všetko, čo vidíme, je naozaj také, aké sa zdá. Tá predstava je ale krásna, napriek momentu, keď človek obráti zmysel, postoj a chápanie úplne naopak. Keď zistí, že ligotavá bodka na nebi je len odraz svetla spôsobeného výbuchom a "smrťou" hviezdy, ktorý k nám putuje milióny svetelných rokov a v skutočnosti už neexistuje. Je preč, tak dávno. Aj ty si hviezda. Tá ktorú vidím, ale už vlastne nie je. Priala by som si, aby si bol aspoň krátko pred výbuchom. Prázdne miesto na nebi, ktoré nevidím, ale je tam. A objaví sa až keď ja nebudem. Teda netuším o tvojej existencii, ale je určite nádherná. Kiež by si bol perseidou..
Písmo:
A-
|
A+
