Návšteva Bojníc patrí pre mňa medzi prázdninové destinácie, miesto, kde si každá veková kategória vnúčat príde na svoje.
Tento krát to však bola výnimka a návštevu Bojnického zámku som si mohla užiť bez toho, aby som musela mať nad svojou rodinou dohľad.
Určite Bojnický zámok patrí k najkrajším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku, o jej dnešnú romantickú podobu sa pričinil gróf Ján Pálfi.
Bojnický zámok stojí na travertínovej kope nad mestom. Na mieste starého hradiska tu bol postavený drevený hrad a v priebehu 13. storočia prestavaný na kamenný, v tom období patril rodu Hont-Poznanovcov.
Koncom 13. storočia bol vo vlastníctve Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý bol najmocnejším vládcom celého terajšieho západného a stredného Slovenska. Prezývali ho aj pán Váhu a Tatier. V jeho vlastníctve, alebo pod jeho kontrolou, bolo v rokoch 1311 až 1312 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev.
Neskôr, v 14. až 15. storočí sa v držbe hradu vystriedali viaceré šľachtické rody. V roku 1528 ho získava Alexius Turzo. Títo hrad hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku. Turzovci ho vlastnili až do roku1636, keď tento rod vymrel..
Do trvalého vlastníctva Bojnicke panstvo za účasť v protitureckých bojoch získali v roku 1637 Pálfiovci a v roku 1645 za 200 000 zlatých do dedičnej držby Bojnický zámok. Posledný z Pálfiovcov Ján, v rokoch 1889 až 1910 uskutočnil neogotickú prestavbu hradu podľa vzoru francúzskych kaštieľov. Touto prestavbou sa hrad zmenil na romantický zámok.
Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert, pričom sám Pálfi navrhoval a riadil tieto práce.
Gróf sa zaľúbil do francúzskej kontesy de Jeanville Jej otec však odmietol kontesu vydať do Bojníc s tým, že je zvyknutá na prepych. Možno aj táto láska bola impulzom pre Jána Pálfiho na prestavbu Bojnického zámku v romantickom štýle francúzskych kaštieľov. Prestavba však trvala dlhých 22 rokov a jeho vyvolená sa vydala za iného šľachtica. Úplného dokončenia prestavby sa nedožil ani on, zomrel vo Viedni v roku 1908 ako starý mládenec.. Hovorí sa, že gróf Pálfi na znak svojho žiaľu na jednu z veží zámku nechal umiestniť tŕňovú korunu.
Gróf Pálfi povedal o svojej kontese: „Chcel som pre nás vytvoriť domov. Útulný, krásny, náš. Nepočkala na mňa. Svoje šťastie našla v objatí iného. Určite už na mňa zabudla. No ja zabudnúť neviem. Prechádzam sa, spomínam, dumám, kde som urobil chybu. A verím, že je šťastná. Že miluje a je milovaná.“
Pálfi bol vášnivým cestovateľom a tiež aj zberateľom umeleckých zbierok. V roku 1907 napísal testament, ktorým zaviazal dedičov, aby sa jeho sídla vrátane Bojníc stali múzeami. V testamente stálo:"...Ukladám preto mojim nástupcom, aby tieto umelecké predmety, maľby, rytiny a zlatnícke diela sprístupnili za účelom muzeálnych prehliadok znalcom a záujemcom o výtvarné umenie."
Po jeho smrti vypukli spory v príbuzenstve o dedičstvo po ňom. Dedičia nedodržali jeho poslednú vôľu. V roku 1924 až 1926 bola dražba umeleckých diel z jeho zbierky a dedičia sa dohodli, ktoré z nich nebudú predmetom dražieb.
V roku 1936 zámok a pozemky kúpila firma Baťa, po vojne na základe Benešových dekrétov pripadol jej majetok štátu.
Exteriér Bojnického zámku.
Dnes je v zámku múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea a aspoň takto, čiastočne, sa naplnila posledná vôľa grófa Jána Pálfiho.
Prehliadka interiéru, exponátov múzea Bojnického zámku.
Renesančno-baroková zámocká kaplnka s neogotickým oknom, štukami a maľbami z roku 1662. V roku 1933 bol Bojnický oltár ukradnutý. V roku 1995 bol vrátený z Prahy a znova inštalovaný. Bojnický oltár namaľoval Nardo di Cione, florentský maliar, v 14. storočí. Je to jeho jediné kompletne zachované dielo.
Vnútorné nádvorie.
Samotný Bojnický zámok stojí na ploche 4000 metrov štvorcových, po dokončení prestavby mal 182 miestností, z toho asi 50 tvorili obytné izby, sprístupnených je asi 40 percent všetkých priestorov. Pri jeho prehliadke prejdeme 162 schodov.
Výhľady z veže.
Hradná studňa je asi z 14. storočia, a nachádza sa na štvrtom nádvorí Bojnického hradu. Studňa je 26 metrov hlboká a je prepojená s Bojnickou hradnou jaskyňou. Jaskyňa vznikla presakovaním vody cez pukliny v kope. Studňa bola renovovaná v rokoch 1888-1895.
V podzemí sa nachádza rodinná krypta, ako aj sarkofág z červeného mramoru s pozostatkami Jána Pálfiho. Zomrel vo veku nedožitých 79 rokov 2. júna 1908. Dva dni po jeho smrti bol prevezený z Viedne vlakom do Prievidze a odtiaľ kočom do Bojníc. Sarkofág vyhotovili v innsbruckom Wiltene v rokoch 1910 až 1911. Ide o monumentálne kamenárske dielo, ktoré sa skladá z 87 častí a jeho celková váha dosahuje 27 ton.
Niekoľko desaťročí po grófovej smrti spozorovali zamestnanci múzea, že zo sarkofágu začala vytekať neidentifikovateľná tekutina, čo vyvolalo záujem verejnosti aj odborníkov. Podľa legendy to mali byť slzy Jána Pálffyho. Plakať mal práve nad nedodržaním testamentu.
Dôvod však bol po rozboroch prozaickejší. Telo Jána Pálfiho po smrti bolo napustené konzervačným roztokom na báze glycerínu, chlóru a zinku. Keďže vzniknutá tekutina nemala kade z nepriedušne uzatvoreného sarkofágu odparovať, zapríčinila koróziu kovových častí truhly i nosníka, ich deštrukciou sa tekutina dostala von.
Aj o Bojnickom zámku, jeho obyvateľoch kolujú rôzne povesti:
Povesť o čiernej pani
V stredoveku si na Bojnickom hrade šťastne nažíval jeden šľachtický pár. Manžel bol veľmi váženým a odvážnym pánom a jeho krásna manželka priam stelesneným anjelom. Svojho muža nadovšetko milovala a bola mu neskonale verná.
Jedného dňa však pán hradu musel odísť na bojisko. Jeho verná manželka onedlho zistila, že v nej rastie nový život a oddane čakala na jeho návrat. Z boja sa mu podarilo vyviaznuť živému a radostne sa vrátil domov.
V hrade sa ale počas jeho neprítomnosti veľa zmenilo a zavládla tam hrozná zloba. Zákerní a závistliví príbuzní mu zaklamali, že ho manželka podviedla. Celé noci vraj prehýrila s cudzími rytiermi a šľachticmi. Ani dieťa, ktoré má v náručí, vraj nie je jeho ozajstným potomkom, len akýmsi ľavobočkom.
Hradná pani darmo plakala, sľubovala vernosť a snažila sa dokázať svoju nevinu. Jej manžel napokon uveril klebetníkom a nie jej úprimným slovám. Povedal, že o jej osude nechá rozhodnúť boží súd. Zákernej rodine sa však podarilo presvedčiť aj sudcu. Ten rozhodol, že hradná pani i s ľavobočkom musí skočiť z Huňadyho veže. Vraj ak je nevinná, tento skok zázrakom prežije, no ak je vinná, na dne hradnej priekopy ju čaká smrť.
V súdny deň sa všetci obyvatelia Bojníc zbehli okolo veže a so zatajeným dychom čakali na výsledok. Mnohí dúfali, že si tento nezmyselný nápad súd alebo hradný pán rozmyslia, no nestalo sa tak. Nevinná zámocká pani, odetá v čiernych šatách a s dieťatkom v náručí, poprosila Boha o pomoc a vrhla sa z vysokej veže do hlbokej hradnej priekopy. Na dno však napokon nedopadla a vzniesla sa do nebies. Zahanbený hradný pán si konečne uvedomil ako sa vo svojej manželke zmýlil.
O chvíľku sa čosi s veľkým rachotom zrútilo do priekopy. Zvedavé osadenstvo bežalo sa hneď pozrieť na čudesný jav. Na mieste, kde mala podľa správnosti ležať mŕtva zámocká pani, boli len jej čierne roztrhané šaty a niekoľko rozbitých hláv s vyplazenými jazykmi. Boli to vraj hlavy závistlivcov a klebetníkov, ktorí takto zaplatili za svoje hriechy. Skormútený zámocký pán, sám sebou sklamaný, utiahol sa naveky do kláštora.
Okolo Huňadyho veže vraj odvtedy počuť desivé náreky zlomyseľníkov. Začujú ich však len tí, ktorí nikdy neklebetili a nikoho neohovorili. Po komnatách Bojnického zámku sa tiež potuluje čierny prízrak. Je to duša „Čiernej pani“, ktorá nikdy nenašla pokoj.
