Poučená ešte z marca som si vybrala dlhšiu, ale pohodlnejšiu trasu po zvážnici. Po posledných dažďových dňoch je v lesoch viac blata. Nie je to náročná túra, čas ma netlačil, cesta bola príjemná. nikde nikoho navôkol.
Len žblnkot stekajúcej vody z hôr. Inak ticho a pohoda.
Pri ceste stoja tieto dve kamenné príšerky, ešte dobre že neprechádzan touto trasou po tme, asi by som si ich inak vysvetľovala. Neviem či sú dielom človeka, alebo prírody.
Naraz v tom tichu počujem zvuk auta, zrejme poľovníci idú na kontrolu revíru. Jedno auto dve, tri, ďalšie, tak toto bude iná akcia. Nemýlila som sa, prvé auto pri mne zastalo, posádka ma informovala, že majú plánovaný spojený hon na diviaky v doline. Mám dve možnosti, vrátiť sa, alebo ísť ďalej s rizikom, že si ma pomýlia s diviakom. Už som to raz kvôli terénu vzdala, teraz to nevzdám zas kvôli poľovníkom. Pokračujem ďalej a hmla hustne.
Dostávam sa na Zadnú lúku, ani neviem či je tam lúka, viditeľnosť je pár metrov. Tu si dávam prestávku. Prečítala som si z náučnej tabule o prírodnej rezervácii Buchlov, je zrejmé, že pre počasie toho veľa neuvidím. Od tohto bodu však už pokračujem žltým turistickým značením, musím si dávať pozor, aby som ho vôbec videla.
Chodník je už strmší, zapadaný lístím, s množstvom kameňov obrastených machom.
Cez túto štrbinu a rebríky by som sa mala dostať na vrch hory.
Rebríky nie sú pripevnené, z čoho som mala určité obavy aby sa mi nešmyklo v mokrom teréne, ale potom som prišla na to, že je to vlastne výhoda, mohla som ho preložiť na úsek ktorý by som inak neprešla.
Tak toto je teda Buchlov. Viem, že veľa z neho nie je vidieť, ani výhľady nie sú kvôli počasiu ale som tu.
Buchlov (1 040,5 m n. m. je výrazný bralnatý vrch v pohorí Vtáčnik. Nachádza sa mimo hlavného hrebeňa v juhozápadnej časti pohoria, nad obcou Horná Ves.
A tak ako som prišla zas rebríkmi a štrbinou medzi skalami sa dostávam dolu. Stromy, hmla a už aj dažďové kvapky dávajú lesu zaujímavú až strašidelnú podobu.
Schádzam na zvážnicu z diaľky počuť výstrely, popŕcha a ja pridávam do kroku. Keď som taká zamyslená uvidela pred sebou dva diviaky, priznám sa, že som sa zľakla, no našťastie už to boli len odložené obete poľovníkov. Odfotila som ich, ale z estetických dôvodov tú fotografiu nepoužijem. Radšej pár takých upršaných, hmlistých, ale pre mňa pekných.
Možno niekto si povie načo by som tam išiel, je zlé počasie, aj tak nič nie je vidieť. Nie je to pravda, aj hmla, dážď má svoje čaro. A výhľady z Buchlova? Aspoň budem mať dôvod sa tam znovu vrátiť
