No práve tu sa ukazuje, že krásu hôr a skalných zákutí nemožno merať iba nadmorskou výškou. Na hrebeň, ktorý domáci poznajú pod názvom Uhliská, dovidíme už z Oselného vrchu.
Zaujímavé je, že hoci sa nachádza v bezprostrednej blízkosti turisticky navštevovanejších miest, nevedie naň turistické značenie a nenájdeme tu ani výrazný, pohodlne vyšliapaný chodník. Pre niekoho môže byť práve toto nevýhodou. Pre mňa je to však zároveň súčasť jeho čara. Uhliská si totiž zachovali pocit miesta, ktoré človek objavuje trochu sám pre seba.
Výstup začína v sedle pod Oselným vrchom. Odtiaľ sa vydávame lesnou zvážnicou smerom k prameňu. Na tomto úseku ešte turistické značenie nechýba. Pri prameni voda iba pomaly kvapká, no aj tak je na tomto mieste cítiť, že tu má príroda trochu viac vlahy. Okolitá tráva je zelenšia a vlhkosť pôdy prezrádza, že voda si tu svoju cestu nachádza aj v období, keď jej nie je práve nadbytok.
Zvážnicou pokračujeme ďalej. Les pôsobí pokojne a cesta nás postupne približuje k miestu, kde treba zbystriť pozornosť. Keď sa po ľavej strane objaví vyvýšenina, začína sa hrebeň Uhlísk. Od tohto okamihu už človek opúšťa pohodlnejšiu lesnú cestu a vstupuje do priestoru, ktorý pôsobí oveľa divokejšie.
Chodník samotným hrebeňom je už našťastie poznateľný. Nie je to však klasický turistický chodník, na aký sme zvyknutí z označených trás. Miestami sa treba prispôsobiť terénu, obísť skalku či vybrať si vhodnejšiu cestu pomedzi stromy. Práve vďaka tomu má prechod Uhliskami trochu dobrodružnejšiu atmosféru.
Skalný hrebeň netvoria také mohutné kremencové balvany, aké poznáme z Oselného vrchu. Napriek tomu sú tunajšie skalky veľmi zaujímavé. Ich čaro vyniká najmä v spojení s okolitým lesom, kde rastú rôzne skrútené, pokrivené a zakrpatené stromy. Niektoré z nich už majú svoju životnosť dávno za sebou a ich kmene či konáre sa postupne stávajú súčasťou lesa. Iné sa ešte stále držia na svojich miestach, hoci ich tvar neraz naznačuje, že museli počas života zápasiť s náročnými podmienkami.
Jedným z miest, pri ktorom sa vždy zastavím, je breza rastúca takmer vodorovne. Jej korene sú kdesi medzi skalami a samotný strom akoby odmietal rešpektovať predstavu, ako by mal strom vlastne rásť. Práve takéto drobnosti mám na Uhliskách rada. Nie sú to veľkolepé scenérie, ktoré človeka ohromia na prvý pohľad. Sú to skôr malé prírodné detaily, pri ktorých sa oplatí zastaviť a chvíľu sa pozerať.
Ani nízka nadmorská výška neznamená, že Uhliská sú bez výhľadov. Keď sa medzi stromami otvorí priestor, objaví sa pohľad na Oselný vrch a tiež na Hornonitriansku kotlinu s okolitými kopcami. Výhľad možno nie je taký rozsiahly ako z vyšších a otvorenejších miest, ale práve preto pôsobí príjemne a prirodzene. Človek sa nemusí dívať ďaleko, aby si uvedomil, v akom zaujímavom krajinnom prostredí sa nachádza.
Pozornosť si zaslúžia aj samotné kremence. Podobne ako na susedných skalných útvaroch majú rôzne odtiene od svetloružovej až po sýtu bordovú. Mnohé skalky sú navyše pokryté hrubou vrstvou machu. Ten ich postupne zjemňuje a dodáva im zelený povrch, ktorý vytvára zaujímavý kontrast s farbou kameňa. Pri bližšom pohľade tak možno na jednom mieste vidieť skalu, mach, korene stromov a opadané lístie, ktoré spolu vytvárajú nenápadnú, ale veľmi pôsobivú scenériu.
Postupne sa hrebeň začína zvažovať a zostup je už citeľne strmší. Smerujeme k potoku, pri ktorom sa nachádza aj jednoduché sedenie. Po prechode skalnatým hrebeňom príde vhodné miesto na krátky oddych. Zvuk vody zároveň pripomenie, že aj keď sa človek pred chvíľou pohyboval medzi suchšími skalami a stromami, les má svoje vlhkejšie zákutia.
Odtiaľ už pokračujem späť do Drahožickej doliny po lesnej ceste, ktorá je zároveň cyklotrasou. Po dobrodružnejšom prechode Uhliskami je návrat po ceste pokojnejší a umožňuje trochu spomaliť a nechať v sebe dozniet zážitky z hrebeňa.
Na Oselnom vrchu sa najmä počas víkendov občas stretneme s ďalšími turistami. Uhliská sú však iné. Hoci som ich navštívila už viackrát, zatiaľ sa mi tu nepodarilo stretnúť ani jedného turistu. Možno práve v tom spočíva ich najväčšie čaro.
Uhliská totiž nie sú miestom, kam človek prichádza za rekordným výstupom, vysokou nadmorskou výškou, alebo veľkolepou turistickou atrakciou. Sú miestom pre tých, ktorí sa radi zastavia pri zvláštne pokrútenom strome, všimnú si farbu skaly ukrytú pod machom alebo sa potešia nenápadnému výhľadu pomedzi koruny stromov. A možno práve preto stojí tento nízky, neoznačený hrebeň za návštevu. Ukazuje, že aj v tieni známejších kopcov môžu existovať miesta, ktoré majú vlastnú atmosféru a ktoré si človek zapamätá práve preto, že ich krásu musí najskôr sám objaviť.
