Prvé správy o Nitrianskom hrade sú z roku 828, keď tu knieža Pribina dal postaviť a vysvätiť kostol. Vtedy ešte hrad chránilo palisádové opevnenie. Koncom 50. rokov sa stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva Svätopluk, ktorý keď neskôr sa zmocnil Veľkej Moravy, tak sa stal kráľom. Od roku 880 je tu sídlilo Nitrianskeho biskupstva.
Začiatkom 14. storočia hrad vyplienili vojská Matúša Čáka, neskôr biskup Meško dal postaviť nový gotický kostol. V 15. storočí bol pristavený biskupský palác a v rokoch 1622-1642 sa pristavala ku kostolu nová loď.
V roku 1663 bol hrad dobili Turci. Po Rákocziho povstaní došlo k barokovej prestavbe hradu.
Spojenie najstaršej časti kostola sv. Emeráma spolu s Horným a Dolným kostolom vytvára biskupskú katedrálu
Z hradného opevnenia sú výhľady na mesto.
Najväčšie vrcholnobarokové súsošie, Mariánsky stĺp, je na južnom svahu hradného kopca. Bolo postavené v roku 1750 na pamiatku veľkých morových epidémií počas ktorých zahynula asi štvrtina obyvateľov mesta.
Vstupná brána do hradného areálu z roku 1693 bola kedysi s padacím mostom.
Areál Nitrianskeho hradu.
V budove pri vchode sa nachádza predaj suvenírov a múzeum.
Pri biskupskom paláci stojí socha Jána Pavla II. z príležitosti jeho návštevy Slovenska v roku 1995.
Výhľad z hradného opevnenia.
Vstup do Baziliky sv. Emerána.
Interiér Baziliky.
Stredoveká gotická freska datovaná do 14. storočia
Vazulova veža
K veži sa viaže povesť o väznení uhorského kniežaťa Vazula.
Tento šľachtic z rodu Arpádovcov, bol bratrancom prvého uhorského kráľa Štefana I. Nakoľko kráľov syn zomrel, a panovník chcel na trón dosadiť svojho synovca Petra Orseolova. Podľa dedičného práva však nárok na trón by tým získal Vazul a jeho potomkovia.
Štefan I. dal svojho bratranca zajať a oslepiť, podľa ďalších zdrojov aj mu do uší naliali olovo aby nepočul a väznil ho na Nitrianskom hrade. Vazulových potomkov vyhnal z krajiny.
Na najvyššom mieste skalného brala sa nachádza studňa, je tak hlboká, že ju napája samotná rieka Nitra.
K hradnej studni sa viaže nasledovná povesť:
Pri tejto studni občas sedávala krásna sirota Žofka, ktorá už tri roky slúžila u hradného pána a bola povestná nielen svojou krásou ale aj spevom. A tak mala pytačov na každý prst hneď niekoľkých, ale ona všetkých odmietala. Krstná mať, ktorá sa od smrti jej matky o ňu starala, jej dohovárala: Žofka, Žofka, ty raz preberieš. Všetkých švárnych mládencov odmietaš, darmo sa okolo teba točia. To sa neskončí dobre. Žofka ju však odbila: - Ja čakám na toho pravého a ten zatiaľ neprišiel.
Raz, ako tak Žofka znovu sedela pri studni a spievala si piesne, ktoré ju ešte matka naučila, z ničoho nič sa pri nej zjavil švárny mládenec v zelenom šľachtickom oblečení a hneď sa pýtal: Krásna dievčina nepoznáš Žofku, tú čo tak prekrásne spieva a slúži tu na hrade tretím rokom? Žofka celá sčervenela lebo presne takto si predstavovala toho svojho pravého - Vzácny pane, ja som Žofka.
- Tak som Ťa našiel, - zaradoval sa neznámy mládenec a ako sa točí okolo Žofky, tak sa točí.
Všetko toto spoza rohu hradnej katedrály sledoval tajný Žofkin ctiteľ Jakub, ktorý aj započul, ako sa tí dvaja dohovárajú, že zajtra o takom istom čase sa pri studni znova stretnú. Jakubovi sa ten zelený mládenec nepáčil, nikdy ho na hrade ani v meste nevidel a aj správanie mal akési divné. Povedal to aj Žofke a prosil ju, aby sa nezaplietala s pánom. Žofka len odvrkla: Ten pán, čo práve odišiel, bude mojím ženíchom - a tak sa Žofka ďalej s tým mládencom stretávala. Jakub sa s tým, čo videl, zdôveril aj Žofkinej krstnej mame. Tá, keď sa dozvedela, že mládenec sa vždy zjavuje pri hradnej studni zabedákala: Jakubko môj, zle je, veď je to vodník! Už mnoho rokov láka takto dievčence, ktoré neodolajú a potom navždy zmiznú. Musíme ho Žofke vyhovoriť.
Vodník však Žofke tak počaril, že žiadne dohovárania nepomáhali, už jej nebolo pomoci. Raz večer, keď pri studni čakala na svojho milého, ozval sa hlas, akoby zo studne vychádzal: - Žofka, Žofka, či chceš byť navždy moja? – Ach milý, tak veľmi po tom túžim – potešila sa Žofka a nahla sa nad studňu, odkiaľ ten hlas počula. V tom ju vodník – pravou nitránčinou povedané – hastrman – stiahol ku sebe do studne. Od tých čias Žofku nikto nevidel, ani o nej nepočul. Doplatila na svoju prieberčivosť a pýchu.
Povesť hovorí, že občas v noci počuť zo studne ženský spev, celkom podobný tomu Žofkinmu.
