Bola to samostatná dedinka, neskôr osada, časom sa z nej stala „dedina duchov“. Poslední obyvatelia ju opustili v roku 1967. Starí obyvatelia pomreli a mladí sa odsťahovali. Pôvodne tu boli rybníky, mlyny, škola, fara aj cintorín, panský majer a množstvo domov.
Dedina pomaličky zanikala spolu so životom na hrade. Dnes sú tu ruiny, zarastené zostatky niekdajších domov.
V dedine rodina Koháryovcov dala postaviť kostolík v roku 1813, ako náhradu za kaplnku na vyhorenom hrade. Omše sa tu slúžili ešte druhej polovici 20. storočia. Neskôr tiež táto stavba, ktorá je majetkom cirkvi začala chátrať, zariadenie sa rozkradlo. Vedľa kaplnky bol zrejme cintorín a pod ňou je podzemná chodba dlhá 20 metrov. /nie nenavštívila som ju, toľko odvahy som nemala/ Je škoda tejto kaplnky, pokiaľ sa nebude renovovať o pár rokov zanikne tak ako aj domy navôkol.
Miesto pre bočné oltáre.
Vchod s chórom.
Chór.
Niečo na okolí som si popozerala, ale keď som sa dočítala, že táto oblasť je náleziskom 8 druhov plazov, deviatich druhov obojživelníkov, tak som sa zdržiavala len na vychodenom chodníku.
Na chvíľu som sa usadila na lavičke a zo stromu sa usmievala na mňa kamenná hlava, zrejme časť niektorej sochy z kaplnky. Bol to pekný výlet, ktorý je vhodný aj pre rodiny s deťmi. Ja som na žiadneho hada nenatrafila, našťastie.
