Dobrá Voda je miestom s bohatou históriou, silnými tradíciami a príbehmi, ktoré formovali slovenskú kultúru aj remeselnú zručnosť. V minulosti bola Dobrá Voda centrom Dobrovodského panstva, neskôr patrila rodu Erdödyovcov z Chtelnice a Pálffyovcov zo Smolenického zámku. Administratívne spadala pod Trnavské biskupstvo, Ostrihomské arcibiskupstvo a Nitriansku župu v čase Rakúsko-Uhorska.
Dominantou obce je rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie z roku 1820.
Vo vstupnej časti kostola ma zaujal cestovný lístok do neba.
V obci sa nachádzajú sochy svätých sv. Vendelína, sv. Jána Nepomuckého, sv. Jozefa, ako aj súsošie Piety, ktoré je kópiou slávnej šaštínskej Piety z roku 1748, ale tiež pamätníky na počesť podlých v I. a v II. svetovej vojne.
Neďaleko kostola, na okraji parčíka s pitnou vodou, sa nachádza kamenný pranier kde sa v minulosti pripútali previnilé osoby, ktoré boli istý čas ponechané na verejnú potupu, alebo fyzicky trestané.
Tieto stavby sú nielen svedkami hlbokej viery miestnych obyvateľov, ale aj dôkazom remeselnej zručnosti generácií, ktoré ich zveľaďovali.
Dobrá Voda sa zapísala do dejín aj ako posledné útočisko Jána Hollého, kňaza, básnika a spisovateľa, ktorý tu prežil záver svojho života. Po požiari v Maduniciach, kde prišiel o všetok majetok, našiel útočisko v obci, u priateľa, farára, Martina Lackoviča. Na jeho pamiatku bola v roku 1985 otvorená Pamätná izba Jána Hollého, kde okrem osobných predmetov básnika možno spoznať aj bohatú históriu samotnej obce. V roku 1843 sa práve tu uskutočnila návšteva Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého so žiadosťou o požehnanie pre novú spisovnú slovenčinu.
Ján Hollý na Dobrej Vode pôsobil až do svojej smrti 14. apríla 1849 a je pochovaný na miestnom cintoríne. Nad jeho hrobom stojí pomník s textom od Ľudovíta Štúra a bustou od Ladislava Dunajského, tichá pocta básnikovi, ktorý svojím dielom pozdvihol slovenský jazyk.
Meno Dobrej Vody sa spája aj s majstrovstvom dobrovodských kamenárov. Už od 14. storočia sa tu opracúval miestny zlepenec a vznikali z neho umelecky spracované náhrobníky, ktoré zdobia cintoríny široko-ďaleko.
Najtypickejšie boli tzv. „púgnové“ náhrobníky, s oblúkom, výklenkom pre sošku Panny Márie a zakončené krížom. Kamenári vytvárali aj „dvojáky“ a „trojáky“, určené pre viacerých členov rodiny.
Ich diela symbolicky spájali človeka s prírodou kamenné krivky predstavovali prechod duše do večnosti. Tieto diela starých majstrov sú sústredené na miestnom cintoríne.
Za bránami cintorína, kúsok chodníka lesom sa ukrýva miesto, ktoré v sebe spája mystiku, smútok aj krásu. Židovský cintorín, obklopený hustým lesom, leží pod Šibeničným vrchom, kde sa kedysi nachádzalo popravisko.
Medzi 27 kamennými náhrobkami s hebrejskými nápismi nájdeme najstarší hrob, ktorý by mal byť z roku 1843, patriaci Jached, dcére Zalmana Kohna, čo však ťažko poznať na náhrobku.V obci bola len neveľká komunita židov, v roku 1927 ich tu žilo len 9.
Je smutné, že tento neveľký cintorín je v takom stave ako je.
