Súľovské skaly sú podcelkom Súľovských vrchov. Oblasť s rozlohou 573 ha je Národnou prírodnou rezerváciou Súľovské skaly. Na malej ploche tohto územia je vysoká koncentrácia rôznych geomorfologických tvarov z karbonátového zlepenca. Sú to rôzne skalné veže, ihly, homole, skalné okná a strmé bralá. Lákadlom je aj Súľovsky hrad, ktorý je jedným z najstarších a zároveň najmenších hradov na Považí.
Začínam od parkoviska pred obcou Súľov-Hradná. Smerom na Súľovský hrad vedie súbežne zelené turistické značenie a náučný chodník.
Počasie nevyzerá veľmi lákavo, ale tá jesenná farebnosť celou trasou stojí za to. Úzky chodník obchádza rôzne skalné útvary trasou sa nachádza viac výhľadových miest, snáď najznámejšia je Gotická brána.
Výhľady smerom na obec Jablonové a rôzne skalné útvary na trase.
Na hrad vedie z časti zaistený chodník, rebrík i reťaze, ale nič náročné. Hmla sa zatiaľ nedvíha, aj takéto počasie, typicky jesenné má svoje čaro.
Súľovský hrad, pôvodne pevnosť Roháč, povolil kráľ v roku 1470 prestavať na hrad.
Hore, do horného hradu sa dostaneme úzkou štrbinou medzi skalami a rebríkom cez skalné okno. Z hradu zostali nepatrné zvyšky, ale však po vyše 550 tich rokoch sa začína hrad obnovovať. Neviem si ale predstaviť život na tomto hrade vstavaného do členitého skalného podložia, ani čo sa týka prístupových ciest.
Z horného hradu sú výhľady do okolia.
Tak ako snáď o každom hrade, tiež aj o Súľovskom kolujú rôzne povesti. Jedna z nich približuje životné osudy strážcov Súľovského hradu, ktorí boli zároveň i hájnikmi v čase, keď už hrad nebol obývaný. Bratia Samuel a Florián vychádzali spolu veľmi dobre v súkromí i v práci, len ich ženy Milica a Beta boli veľmi hašterivé a neznášanlivé. Popri práci sa bratia venovali i svojmu koníčku sokoliarstvu. Raz na zvláštnom správaní sokola vybadali, že sa stalo niečo nedobré. Po dlhom hľadaní svojich žien našli neďaleko hradu len mladšiu Milenu, Floriánovu ženu, mŕtvu s hlavou vyvrátenou k Šarkanej diere. Beta bola stále nezvestná, čo len potvrdzovalo ich obavy, že práve ona spôsobila smrť Mileny. V čase výročia Mileninej smrti sa počas noci ozýval nárek a kvílenie zdivočenej ženy. Spočiatku sa bratia snažili podľa zvuku bolestného hlasu hľadať nešťastnicu, no bez úspechu. Po čase pre pokoj duše opustili hrad i títo jeho poslední obyvatelia.
Z hradu pokračujem schodami, rebríkmi k smerovníku Lúka pod hradom. Odkiaľ už budem pokračovať červeno značenou turistickou trasou po smerovník Pod Čákovom, ďalej zeleným značením a posledné striedanie farebného označenia chodníka za modré bude pod Roháčom.
Lesy sú krásne jesene sfarbené a trasou sú ďalšie skalné útvary a vyhliadkové miesta. Aj počasie sa umúdrilo presvitá slnko a miestami je už modrá obloha.
Vychádzam z lesa na lúku, ešte posledný pohľad na skaly a potom už len cez dedinu sa vraciam na parkovisko. I keď je v tomto blogu až priveľa fotografií, je to len časť toho, čo sa dá na tomto okruhu vidieť a veľmi ťažko sa mi vyberalo, ktoré sem nedať. Súľovské skaly sú miestom, na ktoré je potrebné si rezervovať dlhší čas, bez ohľadom na časy na smerovníkoch, oplatí sa to.
