Kamenný hrad bol postavený v 12. storočí ako kráľovský hrad za vlády Bélu III. Jeho úlohou bolo strážiť obchodnú cestu Považím a slúžil na obranu severozápadných hraníc Uhorského kráľovstva. Hrad svojou výhodnou polohou na vysokom a kolmom brale odolával nájazdom Tatárov aj Turkov, napokon v 18. storočí vyhorel a stala sa z neho ruina.
Pôvodne sa skladal z štvorbokej veže s ochranným múrom ku ktorej sa pripojil dvojposchodový palác. Na prelome 14. a 15. storočia došlo k prestavbe hradu, zvýšili sa hradné veže, postavil sa gotický palác s kaplnkou. V čase hroziacich sa tureckých nájazdov v 16. storočí sa hrad opevňoval a pristavila sa delová veža.
Medzi významných vlastníkov hradu patril Matúš Čák Trenčiansky, Ctiborovci a neskôr Bánffyovci. Po ich vymretí v roku 1646 si hrad a majetky rozdelili nástupcovia, hrad začal chátrať a požiar na hrade v roku 1727 zničil väčšinu budov. Aj napriek tejto udalosti hrad Beckov je dodnes zaradený medzi naše najkrajšie zachovalé hrady.
Na hrad sa dostaneme z obce kde v okolí námestia a pri kostole je viac platených parkovacích miest.
Kostol sv. Štefana kráľa je je najstaršou stavbou v beckovskom podhradí. Bol postavený okolo prvej štvrtiny 15. storočia, pravdepodobne na mieste oveľa staršieho kostola. Odtiaľto nás nasmeruje tabuľa k hradu Beckov.
V Beckove žila v minulosti početná židovská komunita. Popri chodníku na hradný kopec sa obojstranne nachádza židovský cintorín. Prví židia prišli do Beckova už koncom 17. storočia. Najstaršie náhrobné kamene sú z rokov 1739-1749 nápisy na nich sú prevažne v hebrejčine. Od roku 1991 je židovský cintorín kultúrnou pamiatkou.
Vstup do hradu bol kedysi s padacím mostom a vodnou priekopou, teraz je tu mostík vedúci na predhradie so strážnou vežou.
Vstupnou bránou prejdeme do dolného podhradia okrem rôznych ukážok stredovekých remesiel sa tu nachádzajú aj komerčné stánky.
Pohľad z dolného podhradia na horný hrad.
Do horného hradu sa dostaneme po schodoch. Na hornom nádvorí sa nachádzajú paláce, obranné veže, hospodárske stavby.
Horný hrad a výhľady z horného hradu.
Sú tu inštalované informačné paneli o histórii a živote na hrade, Taktiež tu nájdeme zariadenie stredovekej kuchyne, či hraciu miestnosť.
Vedľa severného paláca, ktorý ešte nie je prístupný verejnosti je hradná kaplnka.
V kaplnke sa nachádza kópia Koryčanskej madony, tiež nazývanej Beckovská madona. V 14. storočí zdobila hradnú kaplnku ešte v origináli. Neskôr ju Ctibor zo Ctiboríc preniesol do Nového Mesta nad Váhom odtiaľ sa v čase reformácie dostala do moravských Koryčan. Pôvodnú madonu vyrobili v Tirolsku z limbového dreva na podnet Ctibora zo Ctiboríc . Ctibor so svojou manželkou nemohli mať dlho deti, tak sa Ctibor rozhodol podarovať do kaplnky sochu Madony s dieťaťom. Prvý zázrak, ktorý spravila bol, že sa im narodili tri deti - dedič Ctibor a dve dcéry.
Kópia Beckovskej Madony vznikla v devínskom ateliéri reštaurátora Gabriela Strassnera a je odliatkom z epoxidu.
Ako aj o každom hrade aj o hrade Beckov kolujú povesti.
O vzniku hradu Beckov:
Ctibor vojvoda za časov kráľa Žigmunda, mal vraj domového blázna, ktorý sa Becko menoval a pána svojho on na poľovke tak znamenite zabával, že sa ho Ctibor spýtal, čo by si za tú zábavu požiadal: na čo blázon – na jedno končité bralo ukáže, odpovedal – aby za jeden rok a deň na tom brale pekný zámok bol vystavený. A Ctibor vraj sa slovom zaručil, že vyplní žiadosť bláznovu; i vystaviac za rok a deň krásny zámok.Vojvodovi sa však hrad zapáčil a dohodol sa s Beckom že mu dá zaň toľko zlata, koľko unesie na oplátku že mu prenechá sľúbený hrad a tak sa aj stalo. Becko mal len jednu podmienku, aby sa hrad volal po ňom a preto je to Beckov hrad.
Ďalšia povesť je o smrti pána z Beckova.
Keď blíži sa polnoc, doba zlých duchov, tu počuť nad skalou zúfalé volanie; keď ale blíži sa k ránu, počuť žiaľne nariekanie. Preto i bystré toky Váhu zanechali staré brody a inam sa obrátili aby nepočuli nočný krik a nárek. Tento ustavičný krik a nárek povesť vysvetľuje takto:
Na tomto hrade žil kedysi Ctibor, pán tohto okolia, náruživý a zlostný. Keď raz na poľovačke unavený zaspal, zobudilo ho zavýjanie poľovného psa. V hneve skočil, čo to môže byť, že ten pes od bitky skučí?
„Pane – riekli pokorne sluhovia – jeden starý žobrák prišiel prosiť o kúsok chleba, ale sivko, chrt váš jedovitý, vyskočil naň, vytrhol mu kus haleny, i z nohavíc, i kus mäsa zo stehna; žobrák bránil sa palicou a pes začal skučať.“
Nato rozhnevaný Ctibor, besom posadnutý, chytil úbohého starca za vlasy, dlho ho vliekol, naposledy mrštil ho do priepasti, kde i náhle skonal. Odtadiaľ počuť po polnoci žalostné stonanie.
Ctibor namáhaním unavený, ľahol si na skaly porastené machom a spánkom premožený na úslní zaspal. Tu, čo nevidieť, priplazil sa k nemu malý, ale jedovatý had a otvorenými ústami vliezol do jeho útrob a začal ho štípať. – Ctibor takto prebudený začal sa od bolestí zvíjať, sebou trhať a kričať: „Kde som? Pomoc! Kde sú sluhovia?“ A v bolesti a zúfalstve voslep bežal k priepasti, do ktorej spadol a kosti dolámal...
A odtiaľ počuť do polnoci zúfalé volanie.
